Hrad Pajštún – história

O histórii hradu Pajštún sa môžeme dočítať v početných historických, regionálnych a turistických publikáciách. Už v letmom nahliadnutí nás prekvapí nejednotnosť a nepresnosť údajov. Často sa staršie mylné údaje preberali do novších publikácii a vznikla tak celá reťaz nepresností. Neprehľadnú situáciu komplikuje predovšetkým bývalý stupavský vodný hrad, ktorý sa v historických prameňoch často uvádza. V priebehu XIII. storočia vystupuje pod názvom stupavský hrad ako sídlo tohto panstva. Zhruba o sto rokov neskôr býva označovaný ako „Pelistan“ alebo „Porustan“, v XVI. storočí sa uvádza opäť ako stupavský hrad. V odbornej historiografii neprevláda jednotný názor ani v jeho lokalizácii. Niektorí historici ho stotožňujú s dnešným stupavským kaštieľom, iní s hradom Pajštún, ba niektorí jeho polohu hľadajú v okolí obce Borinka. Všeobecne však prevláda názor, že bývalý vodný hrad stál na mieste dnešného kaštieľa v Stupave a hrad Pajštún je druhým objektom, totožným s dnešným hradom.

Príspevok je prevažne kompilátom publikovanej literatúry, viac svetla do bohatej a zaujímavej histórie hradu a okolia prinesie až systematický prieskum archívnych prameňov.

Geografické údaje, význam a funkcia hradu

Zrúcanina hradu Pajštún sa nachádza v južnej časti Malých Karpát na vápencovom chrbte vo výške 486 metrov. Hrady v Malých Karpatoch od XIII. storočia preberali funkciu ochrany severozápadných hraníc medzi Uhorskom a Čechmi. Tvorili tak pohraničnú líniu tiahnúcu sa od Bratislavy až po Žilinu. V rámci hranice strážili aj dôležité cesty a priesmyky. Hrad Pajštún vznikol pri križovatke viacerých dôležitých ciest. V prvom rade strážil najdôležitejšiu cestu, ktorá viedla z Brna, cez Holíč, Malacky, Stupavu a Lamačským sedlom ústila do Bratislavy. Význam tejto starej cesty stúpol koncom XIV. storočia. V roku 1373 vydal Ľudovít I. povolenie, aby tadiaľto mohli prichádzať obchodníci z českých krajín. Táto cesta, ktorá bola vlastne odbočkou zo starobylej Českej cesty, nadobudla tak veľký význam. Českí obchodníci, ktorí chceli navštíviť Bratislavu priamo, nemuseli cestovať cez Trnavu. O čulosti a dôležitosti obchodu na tejto ceste svedčí aj existencia tridsiatkovej stanice v Stupave. Bola filiálkou bratislavskej a v listinách sa po prvý raz spomína v roku 1492 s poznámkou ako jestvujúca oddávna. Je teda veľmi pravdepodobné, že existovala dokonca už jedno storočie pred týmto dátumom a súvisí tak so spomínaným nariadením kráľa Ľudovíta I. z roku 1373. Z najstarších dochovaných stupavských tridsiatkových registrov (účty o hraničnom cle) z rokov 1604 a 1609 sa dozvedáme o prevoze tovaru záhorských, moravských a rakúskych kupcov. Vyvážal sa dobytok (ovce, kozy), obilie, víno, ryby (slede), plátno, ba dokonca v malých množstvách i čižmy a smola.

Popod hrad viedla i ďalšia lokálna, ale dôležitá obchodná cesta vedúca zo Svätého Jura a Rače cez Borinku do Stupavy a cez brod do rakúskeho Marcheggu. Pajštún strážil spolu s Devínskym hradom i tieto brody na rieke Morave a chránil tak mesto Bratislavu pred možným vpádom nepriateľa.

Neveľký stredoveký hrad Pajštún v dejinách Slovenska síce nezohral nijakú významnú úlohu, zapísal sa však nezmazateľne do miestnych dejín. V XIV. storočí, po upadnutí významu stupavského vodného hradu, sa stal strediskom stupavského panstva (niekedy nazývaného aj pajštúnskym). V histórii s ním tvorí neoddeliteľnú súčasť. V tejto funkcii zotrval až do XVII. storočia, keď túto úlohu prevzal prebudovaný kaštieľ v Stupave. Od tejto chvíle nastalo postupné chátranie hradu, ktoré bolo ukončené jeho demoláciou francúzskym vojskom v roku 1809. Odvtedy hrad leží v ruinách a stal sa cieľom mnohích turistov z blízkeho i ďalekého okolia.

Legendy a skutočnosť

Ako zakladateľ hradu sa v niektorých publikáciách uvádza česká kráľovná Konštancia (Kunhuta). Malo sa tak stať v roku 1230. Je to z celej plejády hypotéz o vzniku hradu najstarší údaj.

Konštancia bola dcérou uhorského kráľa Bela III. V roku 1198 sa ako sedemnásťročná stala ženou českého panovníka Přemysla Otakara I. Kráľovský otec jej dal do vena územie medzi Bratislavou a Trnavou. V tých časoch to bolo pomerne husto zalesnené územie, ktoré bolo súčasťou takzvaného pohraničného hvozdu. Zalesnené, zámerne málo zaľudnené a okrem ciest takmer neprechodné lesné hvozdy slúžili ako prirodzená ochrana hraníc. Nepriateľovi sťažovali postup a zároveň mu znemožňovali tak prepotrebné zásobovanie vo vtedajších vojenských výpravách. Táto prirodzená lesná hranica v XII. – XIV. storočí mala miestami šírku i niekoľko desiatok kilometrov. Konštancia sa o toto svoje veno starala a dodnes sa jej pripisuje veľká zásluha na rozvoji mesta Trnavy a podnet k založeniu hradu Červený Kameň. Zomrela v roku 1240, prežijúc svojho manžela takmer o dvadsať rokov. Niet ale nijakých písomných dôkazov o tom, že by Konštancia založila Pajštúnsky hrad. Takáto významná udalosť by sa určite zachovala aspoň v neskorších odpisoch z pôvodných listín alebo aspoň v podobe legendy.

Ďalšia neoverená spáva o vzniku hradu Pajštún súvisí s tatárskym vpádom. Rok po smrti kráľovnej Konštancie vpadli na územie dnešného Slovenska tatárske vojská a obyvatelia z blízkeho okolia si na mieste dnešného hradu vraj vybudovali opevnenie a našli v ňom svoju záchranu.

V roku 1241 hordy Tatárov podnikli pustošivý nájazd na územie Uhorskej ríše. Títo bojovníci na malých, húževnatých koňoch s koženou helmou na hlave, lukom a šípmi budili hrôzu už len svojim zjavom. Boli schopní veľmi rýchlych presunov, divých útokov, ale hlavne vedeli za rýchleho cvalu strieľať z lukov s obrovskou frekvenciou. Tlupa divých Mongolov vedela zasypať svoj cieľ takmer hustým dažďom šípov, ktoré sa prirovnávalo priam krupobitiu. Nepriateľ odetý v ťažkom brnení bol síce voči týmto zbraniam chránený, no spojenie rýchlych nájazdov ktoré spôsobovali zmätok s technikou streľby, prinášal nielen psychologické víťazstvo… Touto taktikou spustošili veľké územia a mnoho ľudí prišlo o svoj biedny život. Tatári už v lete roku 1242 odtiahli späť, no výsledok ich ťaženia bol ukrutný. Miestami boli vyľudnené takmer celé oblasti. Odolali len opevnené mestá a kamenné hrady. Polia zostali neobrobené následkom čoho vznikol veľký hladomor, ktorému podľahli mnohí z tých čo prežili. Dielo skazy dokonalo rabovanie lúpežných bánd, ktoré sa po odchode Tatárov potĺkali krajom. Z dnešného územia Slovenska najhoršie dopadla jeho južná a západná časť, ktorá bola najhustejšie osídlená. Obyvatelia našli záchranu len útekom do hôr a močarísk alebo na vyššie položené a ťažko dostupné miesta. Z tejto skutočnosti vychádzajú aj informácie v niektorých publikáciách o Pajštúnskom hrade. Uvádza sa v nich, že práve v tomto ťažkom období obyvatelia z blízkeho okolia našli na mieste dnešného hradu bezpečné útočisko. Sú to však len domnienky autorov, pretože na takéto tvrdenia niet zatiaľ dôkazov. Na spomínané obdobie tatárskeho vpádu sa viaže asi tridsať dnes známych listín. Túto skutočnosť by sme však v nich márne hľadali. Z histórie vieme, že Tatári sa pokúšali dobyť Bratislavský hrad, ktorý sa však i s podhradím ubránil. Bolo vydrancované a vypálené okolie, osady Széplak a Plumnou-Blumenau, ktoré sa nachádzali zhruba v priestore dnešného Lamača a Dúbravky. Je veľmi pravdepodobné, že Tatári prenikli do dnešnej Stupavy, ktorú taktiež zničili. Bohužiaľ, pri samotnom tatárskom vpáde a neskoršom drancovaní v početných vojnách sa zničilo mnoho archívov. Mnohé cenné informácie pohltili plamene horiacich miest a hradov v nepokojnom XIII., XV. a XVII. storočí. Záverom teda možno povedať, že v spomínanom čase skalná vyvýšenina, na ktorej stojí Pajštúnsky hrad, bola zo strategického hľadiska vhodná na úkryt obyvateľstva pred drancujúcimi vojakmi. Keďže písomných dokladov o tom niet a nebol v tejto lokalite prevedený ani archeologický prieskum, môžeme túto informáciu pokladať len za hypotézu.

V inej literatúre sa dočítame, že „hrad bol postavený svätojurskými a pezinskými grófmi v rokoch 1270-1290“. Takmer celá druhá polovica XIII. storočia sa niesla v duchu vojen medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. Tak napríklad v polovici apríla roku 1271 Přemysl Otakar II. na čele s takmer stotisícovou armádou pri dnešnom Suchohrade prekročil rieku Moravu a vtrhol na územie dnešného Záhoria. Po ťažkých bojoch padli hrady Stupava, Devín, Bratislava, Svätý Jur, Pezinok (sídla spomínaných grófov) a Trnava. Uhorský panovník nezostal nič dlžní svojmu protivníkovi a podnikal na oplátku pustošivé nájazdy na Moravu a do Rakúska, ktoré zakaždým dôkladne vyplienil. Tieto odvetné vojny sa skončili až v roku 1278 bitkou na Moravskom poli. České vojsko bolo na hlavu porazené, v boji s rozseknutou lebkou skonal i sám Přemysl Otakar II. V spomínanom období rokov 1270-1290 boli vlastníci svätojurského a pezinského panstva grófi Pavol I. a Kozma II. V tomto nepokojnom a neistom období im boli majetky často krát zničené a tak mali sotva možnosť stavať nový hrad. Záver XIII. storočia sa niesol v duchu celkového úpadku Uhorska. O biede a pomeroch v tomto období si môžeme spraviť predstavu z úryvku Spišskosobotskej kroniky. Kronikár k roku 1290 poznamenal: „V tom istom čase vzniklo v krajine také veľké pobúrenie, lebo ľud bol natoľko chudobný, že nemal kone ani dobytok aby mohol zapriahať, ľudia sa museli sami zapriahať a ťahať povozy a preto káry s dvoma kolesami nazývali vozmi kráľa Ladislava“.

Niet nijakých spoľahlivých dokladov o tom, že hrad Pajštún vybudovali v spomínaných rokoch pezinskí a svätojurskí grófi. Navyše spomínané obdobie ani nebolo pre grófov veľmi vhodné na výstavbu (alebo prestavbu) nového hradu.

Je naozaj veľmi zložité posunúť hranicu vzniku hradu k jeho skutočnému začiatku. Hrady samozrejme nevznikali náhodne, ich poloha bola vopred dobre vytypovaná a skúsenosťou overená. Zvyčajne stáli na miestach budúcich kamenných hradov drevené hrádky alebo tvŕdze. Ich rozširovanie a prebudovávanie na väčšie kamenné hrady, aké ich poznáme dnes, trvalo desiatky rokov. V prípade Pajštúna mohlo ísť o malé drevené opevnenie chránené zásekmi v prístupovej ceste. Úplnú pravdu sa však dozvieme vtedy, ak vyjdeme na hrad, dobre sa porozhliadneme a necháme sa unášať fantáziou…

Prvá písomná zmienka a historické názvy hradu

Prvá písomná zmienka o hrade je vraj v listine z roku 1273, kde sa uvádza ako „castrum Borynka“ (castrum, latin.= hrad). Napriek tomu, že tento údaj je v literatúre najrozšírenejší, nie je správny. Ten istý „castrum Borynka“ sa objavuje i v listine z roku 1274, avšak už ako „castrum Baranka“. Ide o hrad v Marmarošskej stolici, ktorý neskôr vystupuje pod názvom „Szuha-Baranka“. Mimochodom tento omyl prevzal aj náš popredný jazykovedec Ivan Stanislav a tak dedinu Pajštún ležiacu pod hradom, ktorá mala rovnaký názov ako hrad, v roku 1948 úradne premenovali na Borinku. Ďalší hrad s podobným názvom je dnešný Bernstein v rakúskom Burgenlande. Spomína sa v listinách z konca XIII. storočia pod názvami Borostyn, Perustyan, Peresteyan alebo Perystien. Z týchto listín sa však nedá presne identifikovať, či ide o Pajštún alebo o spomínaný rakúsky Bernstein. V skutočnosti prvá – i keď nepriama – písomná zmienka o hrade pochádza až z roku 1314. V tomto roku sa uvádza v spojitosti s majiteľom hradu – Otom z Telespruna. Z tejto listiny však jednoznačne nevyplýva, či sa jedná o Pajštúnsky hrad alebo osadu rovnakého mena pod ním. Niektorí historici sa prikláňajú k názoru, že listina označuje osadu – dnešnú Borinku a posúvajú prvú písomnú správu o hrade do roku 1349.

Hrad Pajštún sa v písomných dokladoch uvádza pod nemeckými a neskôr maďarskými názvami, končiacimi koncovkou -stein alebo -kő. Obidve koncovky sú bežné pre všetky názvy hradov. V preklade značia „kameň“ a svedčia o zvyčajných polohách našich hradov. V roku 1349 sa hrad spomína pod názvom „Perostyan“, 1389 – Paylstain, 1390 – Prostyan, Porustyan, 1404 – Porostyan, 1592 – Pailnstain, 1634 – Paistun, 1773 – Paulenstein, Borostyánkő, Plauenstein, Paistun, 1808 – Stupawský Podzámek, Borostyánkő, Ballenstein vulgo Paulenstein. V dvadsiatych rokov nášho storočia hrad volali „Kvetov“, tento názov sa však neujal. Poslovenčený názov hradu „Pajštún“ (s výnimkou roku 1773) sa objavuje až v XX. storočí.

Názov hradu asi pochádza z nemeckého základu „Paulenstein“. Je to najčastejšie pomenovanie hradu, ktoré v preklade znamená „skala pavlínov“. Tento názov dostal podľa blízkeho kláštora a kostola pavlínov v Marianke. Maďarské názvy „Borostyán“, „Borostyankő“ vznikli ako skomolenina pôvodného nemeckého pomenovania hradu.

Oto z Telespruna

Mesto Bratislava a celá juhozápadná časť Bratislavskej stolice sa začiatkom XIV. storočia dostala do rakúskej okupácie. Okupované územie získal späť až v roku 1322 nový uhorský panovník – Karol Róbert z Anjou. V tomto čase (i neskôr) sa územie západného Slovenska kolonizovalo obyvateľmi z blízkeho Dolného Rakúska a na dlhý čas tu prevládal nemecký živel. Napokon, v tomto období vlastnil majetky na tomto území šľachtic z Dolného Rakúska – Rugerius a jeho syn Oto z Telesprunu.

V roku 1314 prestúpil pred kráľa Karola I. Oto, syn Rugeria z Telesprunu (Otho, filius Rugerii de Telesprun) a tvrdil, že feudá Devín (Thebun), Stupava (Stampha), Pajštún (Pelystan), Zohor (Sahur), Mást (Messuch), Záhorská Bystrica (Pistrich), Sarkou a Ishar (dnes neznámej polohy), ležiace v Bratislavskej stolici, získal už jeho otec od viacerých uhorských kráľovských predkov. Kráľ Karol I. šľachticovi Otovi z Telesprunu vyhovel a potvrdil mu držbu týchto majetkov. Toľko hovorí listina, vydaná 25. júla 1314. Treba však uviesť, že pôvodná listina z roku 1314 sa nezachovala, zachovaná je v odpise z roku 1323. Latinské „feudum“ znamená majetok, doménu, priamo teda neoznačuje hrad. Niektorí historici sú preto i v tomto prípade opatrní a tento dátum neradi uvádzajú ako hodnovernú prvú písomnú zmienku o hrade. Prikláňajú sa k názoru, že „Pelystan“ označuje dnešnú dedinu Borinka pod hradom. Oto z Telesprunu v listine tvrdil, že majetky získal už jeho otec Rugerius od kráľovských predkov, to znamená, že ich musel nadobudnúť už za vlády Ladislava IV., teda v rokoch 1272-1290. (Rugerius v roku 1310 už nežil, lebo v tomto roku sa jeho žena spomína ako vdova). Je však ťažko predstaviteľné, aby vznikla najprv osada a neskôr pri nej hrad. V týchto prípadoch je postupnosť opačná, navyše je nelogické, aby koncovka -stan (-stein, kameň) sa pripájala k názvu osady. Meno „Pelystan“ teda s veľkou pravdepodobnosťou označuje dnešný Pajštúnsky hrad. Ak by tomu bolo naozaj tak, zostáva záhadou prečo sa hrad nespomína v listinách už skôr. V období počas vpádov Přemysla Otakara II. a v neskorších menších vojenských šarvátkach sa však nespomína. Z listiny z roku 1323 sa o rakúskom šľachticovi Otovi z Telespruna ďalej dozvedáme, že predstúpil pred Bratislavskú kapitulu a vyhlásil za seba a svojich dedičov, že časť hradu a obce Devín, ktoré mu kráľ Karol I. v roku 1314 potvrdil vracia dobrovoľne späť kráľovi. Ostatné majetky mu panovník ponechal a potvrdil v držbe. V tomto prípade určite išlo o tlak panovníka, ktorý chcel mať strategicky dôležitý hrad Devín vo svojom majetku. Panovník neskôr zosilnil tlak a po Otovej smrti navrhol jeho dedičom, aby ich zostávajúci majetok vymenili za dedinu Šomoď (Somogyi) v Abovskej stolici (dnes na pomedzí východného Slovenska a Maďarska). Cenový rozdiel, ktorý touto výmenou vznikol, sľúbil panovník dedičom doplatiť. V listine z roku 1349 už jágerská kapitula uvádza štyroch synov a dcéru Ota z Telesprunu na ich nový majetok – dedinu Šomoď. Toľko teda kusé správy o Rugeriovi a Otovi z Telesprunu, majiteľoch Pajštúna. Rovnako ako záhadne sa na scénu vynorili, tak i zmizli. V archívoch niet o nich viac ani zmienky, nepoznáme ani ich erb. Pajštún teda v polovici XIV. storočia pripadol späť kráľovi, no ten ho už v roku 1390 daroval svätojurskému grófovi Petrovi.

Pezinskí a Svätojurskí grófi

Nástup nového kráľa Žigmunda Luxemburského na trón bol dramatický. Zrádzali ho tí, ktorý mu predtým sľubovali vernosť a oddanosť. Svoj nárok na trón si musel doslova vybojovať. Jeho úsilie bolo korunované úspechom, postupne sa stal uhorským, českým a nemeckým kráľom a krátko pred svojou smrťou dokonca i rímskym cisárom. V skutočnosti však celý svoj vladársky život musel čeliť intrigám a bojovať proti svojim a ríšskym neprajníkom. V čase najväčšej núdze mu stáli po boku a poskytovali pomoc svätojurskí a pezinskí grófi. Bol im preto zaviazaný a vďačný. Silný a mocní rod svätojurských a pezinských grófov si však vedel svoje zásluhy náležite ohodnotiť a tak dostávali od kráľa okrem priazne i nové majetky a hodnosti.

Svätojurskí a pezinskí grófi pochádzajú zo slávneho rodu Hont-Poznan. Tí pomohli uhorskému kráľovi sv. Štefanovi potlačiť pohanskú vzburu, ktorá ohrozovala jeho nástup na trón i uhorské kráľovstvo. Veľmoži boli za svoje zásluhy náležite odmenení a získali rozsiahle majetky v okolí Nitry. Táto majetková doména tvorila základ neskorších majetkov svätojurských a pezinských grófov. Pre lepšiu predstavu o veľkosti ich bohatstva a moci možno uviesť, že v čase najväčšieho rozmachu rodu vlastnili majetky v Bratislavskej, Satumarskej, Trenčianskej, Nitrianskej, Mošonskej, Šopronskej a Rábskej stolici. Za hranicami Uhorska vďaka výhodným sobášom vlastnili panstvá v Dolnom Rakúsku, na Morave, dokonca aj v Štajersku a Korutánsku. Celé panstvo predstavovalo 90 obcí a 10 hradov. Spolu s majetkom získavali dôležité funkcie v štátnej správe. Zastávali hodnosti kráľovských hlavných čašníkov, taverníkov, krajinských sudcov, dokonca i sedmohradských kniežat. Základný majetok rodu tvorili ich sídla Pezinok a Svätý Jur, z názvov týchto miest bol utvorený aj ich prídomok. Rod spočiatku vládol spoločne, no začiatkom XIV. storočia (roku 1318) sa v dôsledku majetkových sporov rozdelil na dve vetvy – pezinskú a svätojurskú.

Svätojurskí a pezinskí grófi pôvodne používali modrý štít, na ktorom je zlato-červená kosmo delená šesťcípa hviezda. Klenotom erbu je hviezda zo štítu a nad ňou je veľké pávie krídlo. Tento erb používali s malými obmenami až do polovice XV. storočia. Dňa 19. júna 1459 dostali od cisára Fridricha III. dve erbové listiny. Štítové znamenie zostalo nezmenené, len v klenote je šesťcípa hviezda položená na cisársku korunu. Ich rodovým erbom bola naďalej na modrom štíte zlatočervená úkosom delená šesťcípa hviezda.

V Archíve mesta Bratislavy sa zachoval nemecký list od Juraja, grófa z Pajštúnu, v ktorom požaduje od bratislavského senátu dve prázdne kade, ktoré mu má dať istý Ditrich. List nie je datovaný, historici jeho napísanie datujú okolo roku 1360. Napriek tomu, že okrem presnejšieho datovania nevieme nič  bližšie ani o súvislostiach vyplývajúcich z textu, je to cenný písomný dokument o držiteľovi Pajštúnskeho hradu – grófovi Jurajovi.

Prvý majiteľ pajštúnskeho hradu z radov týchto grófov bol Peter III. Svätojurský.

Peter III. Svätojurský

Pochádzal zo Svätojurskej vetvy. Jeho otec bol Peter II. Svätojurský, matka sa volala Alžbeta. Mal jediného brata Tomáša IV. Dňa 8. júna 1390, v mestečku Častá pod hradom Červený Kameň, Petrovi III. vydal kráľ Žigmund Luxemburský listinu. Dozvedáme sa z nej, že kráľ zavítal do Častej, kde ho i so sprievodom pohostil jemu oddaný svätojurský gróf Peter. Na znak vďaky za jeho zásluhy mu panovník daroval (okrem iného) i Pajštúnsky hrad. Je však veľmi pravdepodobné, že Peter sa zmocnil spomínaného majetku už skôr a touto listinou si dal túto skutočnosť len legalizovať. Kráľ Žigmund mu bol zaviazaný a tak jeho žiadosti vyhovel. Peter, rovnako ako väčšina svätojurských a pezinských grófov bol známy svojou násilníckou a arogantnou povahou. Napádal svojich susedov a neraz ich nechal aj na svojich hradoch uväzniť. Napríklad bratislavská kapitula sa sťažovala na Petra, že jej neodvádza zo stupavského panstva už celých osemnásť rokov cirkevný desiatok, ktorý oddávna užívala. Napriek všetkým týmto neprávostiam kráľ Žigmund svätojurskému grófovi Petrovi držbu hradu Pajštún v roku 1409 znovu potvrdil. Stalo sa tak vďaka jeho zásluhám, vplyvu šľachty a najmä ostrihomského kanonika Šimona Rozhanovského (Rozgoni), brata jeho zaťa. Peter III. sa však dlho z Pajštúnskeho hradu netešil, pretože o tri roky, v roku 1412 zomrel. Zanechal troch synov: Kozmu III., Ladislava I., Petra IV. a dcéru Cecíliu. Synovia – dedičia majetku, však pokračovali v otcových šľapajách a preslávili sa skôr svojim lúpežníctvom ako rozvážnym a múdrym hospodárením na svojom majetku. Všetci traja dedičia po Petrovi III. zomreli však bezdetní ešte za vlády Žigmunda Luxemburského (pred r. 1437) a tak majetok prešiel do inej (mladšej pezinskej) vetvy tohto rodu. Hrad Pajštún zdedil Peter V. Pezinský.

Peter V. Pezinský

Bol synom Juraja I. Svätojurského (? – 1426) a Iratny Ozdravszki. Mal troch bratov – Ladislava III., Imricha II. a Juraja III. Oženil sa s Hedvigou Marczal, dcérou slavónskeho bána, s ktorou mal dvoch synov – Imricha III. a Ladislava IV. Nový majiteľ hradu, Peter V. Svätojurský musel čeliť blížiacemu sa nebezpečenstvu. Dvadsiate roky XV. storočia boli totiž poznačené strachom z husitského vpádu do Uhorska. Na obranu sa pripravovalo i mesto Bratislava, boli vykonané opevňovacie práce na mestských hradbách i na hrade. Strach bol oprávnený. Husiti v roku 1426 zradou získali moravskú Břeclav a zanechali v nej trvalú posádku. Odtiaľto podnikali vpády do Dolného Rakúska. O rok neskôr, medzi aprílom a júnom roku 1427, sa dostali do bezprostrednej blízkosti Stupavy, keď dobyli a vypálili rakúsky Marchegg. Panika a strach z husitov stúpol. Dokonca aj kráľ Žigmund listinou z dňa 8. júla 1427 nariadil pod stratou majetku všetkým bratislavským mešťanom a držiteľom majetkov v bratislavskej stolici, aby prikázali svojim poddaným pracovať na opevnení mesta Bratislavy. Husiti skutočne o pol roka neskôr, vo februári roku 1428, pritiahli cez oblasť dnešnej Rače k Bratislave. Táto výprava mala len zastrašujúci cieľ, mesto ani hrad husiti nenapadli, zato vypálili celé podhradie s predmestím a odtiahli smerom na Bernolákovo. Týmto sa začalo obdobie husitských vpádov do oblasti dnešného Záhoria.

V roku 1432 vpadli na Záhorie znovu a koncom júna sa im lsťou podarilo dobyť Trnavu. Obsadenie Trnavy malo pre husitov kľúčový význam a už koncom roka sa neúspešne snažili dobyť Bratislavu. Tento zámer sa im teraz ani v nasledujúcich rokoch nepodaril, napáchali však veľké škody na okolí. Trnavu opustili na základe dohody medzi Žigmundom Luxemburským a trnavským husitským kapitánom Blažkom z Borotína až v roku 1435. Rok predtým však stihli vypáliť Svätý Jur a z Trnavy pri odchode odniesli všetky cennosti a najdôležitejšie listiny z mestského archívu, ktoré si mesto muselo neskôr vykúpiť späť. V týchto časoch hrad Pajštún husiti síce bezprostredne neohrozovali ale strach a panika sa isto odrazila v zosilnenej ostražitosti jeho posádky. Nebezpečenstvo bolo veľké, pretože husiti radi plienili majetky svätojurských grófov, spojencov ich nepriateľa Žigmunda Luxemburského. Svätojurský gróf Peter V. uprostred týchto nepokojných časov zomrel. Stalo sa tak pred rokom 1436 a dedičmi majetku sa stali jeho dvaja synovia. V čase otcovej smrti boli však maloletí a tak sa dedičstva ujala v ich mene vdova Hedviga, spolu so svojim švagrom Jurajom III. Svätojurským.

Juraj III. Svätojurský

Bol mladším bratom Petra V. a patril k najpoprednejším magnátom krajiny. V rokoch 1438-39 zastával funkciu strážcu uhorskej koruny. Oženil sa s Margarétou z Lichtensteinu, s ktorou mal troch synov – Petra VII., Krištofa I. a Juraja IV.

Vdova Hedviga zdedila hrad spolu s Jurajom III. v ťažkých časoch. Situácia sa zhoršovala a husitské nebezpečenstvo z roka na rok stúpalo. Kráľ Žigmund už v roku 1435 vydal nariadenie, ktorým prikázal hrady od Bratislavy až po Skalicu opevniť. Nevieme, či boli prevedené úpravy aj na hrade Pajštún, podľa zachovaných správ boli upravené a spevnené susediace hrady Devín a Bratislava.

Hrozba sa stala realitou o päť rokov neskôr, keď husiti v roku 1440 dobyli Stupavu. Husitský kapitán Juraj Benický, ktorý bol v službách Pankráca zo Svätého Mikuláša obsadil tunajší opevnený kostol. Dozvedáme sa to z listu pajštúnskeho kastelána Pankráca Streichela, ktorý listom zo dňa 6. marca 1440 žiadal mesto Bratislavu o pomoc, lebo nepriateľ sa vraj snaží dobyť kostol v Stupave. O tri dni píše zúfalý kastelán magistrátu znovu a oznamuje, že nepriateľ kostol už dobyl a znovu žiada o pomoc.

Medzi Hedvigou a Jurajom III. vznikli zrejme majetkové spory, pretože v roku 1446 sa uskutočnilo delenie majetku. Zaujímavosťou je spôsob, akým si majetok rozdelili. Je i na dnešné časy nanajvýš spravodlivý a demokratický. Na jeden lístok napísali Pezinok a Pajštún a na druhý Svätý Jur a Malinovo. Vyžrebovanie lístkov bolo zverené malému dieťaťu, ktoré nevedelo čítať. Stupavské panstvo a Pajštúnsky hrad pripadol vdove Hedvige a jej malému synovi Imrichovi III. Hedvigin švagor Juraj III. vlastnil neďaleký Marchegg (dnes v Rakúsku) a Svätý Jur. Medzi nimi ležala Stupava s príslušným panstvom a tak nečudo, že sa snažil svoje domínium rozšíriť. Celé stupavské panstvo bolo v tom čase pomerne rozsiahle. Pozostávalo z obcí: Stupava, Mást, Borinka, Záhorská Bystrica, Zohor, Vysoká pri Morave, Malé Leváre, Gajary, Láb a Lozorno. Dedič Imrich III. zomrel pred rokom 1462 a jeho strýkovi Jurajovi sa podarilo získať do svojho vlastníctva na sklonku života i Pajštúnsky hrad.

V roku 1457 sa husiti znovu zmocnili Stupavy. Tentokrát to boli oddiely bratríkov vedené Vankom z Rachmanova. Opevnený kostol im slúžil ako základňa, odkiaľ podnikali výpady do Bratislavy a Rakúska. Bratríci si dokonca postavili neďaleko Stupavy, na brehoch Moravy opevnený tábor. Pajštúnsky pán Juraj III. sa ho spolu so svojim bratom Ladislavom III. a príbuzným Žigmundom neúspešne pokúšali dobyť.

Husitské vpády a odvetné útoky ťažko doliehali na obyvateľstvo. Živý obraz týchto čias nám poskytuje kronika Jána z Turca. K týmto udalostiam okrem iného píše: „…Jednoduchý ľud gniavila neznesiteľná daň a mier si nevykúpil, hoci veľmi často platil vojnovú daň. Na záchranu holého života bol nútený obývať osamelé jaskyne a ostatné lesné skrýše. Horeli mestá i dediny, znova a znova ich podpaľovali a plamene chŕliace do výšok dym znečisťovali vzduch v okolí. Celé Uhorsko prežívalo hrozné roky železných čias a na ladom ležiacich poliach bola krv zabitých pánov a sluhov. Koľko nevinných ľudí stratilo život a vylialo krv!…“

Svätojurský gróf Juraj III., zakladateľ mladšej svätojurskej vetvy zomrel v roku 1463 vo Svätom Jure. V kostole vo Svätom Jure sa nachádza nádherný gotický epitaf patriaci Jurajovi, svätojurskému grófovi. Na epitafe je znázornená postava zomrelého v brnení, text na náhrobku oznamuje, že zomrel 1. 4. roku 1467. Je pravdepodobné, že epitaf patrí svätojurskému grófovi Jurajovi III., vlastníkovi Pajštúnskeho hradu. Po jeho smrti hrad zdedil jeho syn Peter VII.

Peter VII. Svätojurský

Peter sa za vlády Vladislava II. Jagelonského stal sedmohradským vojvodom a až do svojej smrti zastával úrad kráľovského sudcu. Svoje dobré vzťahy s panovníkom využil na zveľaďovanie Stupavského panstva. Pre Stupavu vymohol významné trhové privilégium, ktoré bolo potvrdené listinou dňa 4. decembra roku 1493, čím sa podľa vtedajších zvyklostí stala mestečkom. I keď nemáme presnejšie správy o Pajštúnskom hrade z tohto obdobia, určite sa hospodársky rozmach na panstve prejavil i na samotnom hrade. V roku 1509 vypukol na okolí Stupavy mor. Epidémia mala asi hrozné následky, v dokumente sa hovorí o úplnom zničení a vyľudnení Stupavy. Dozvedáme sa to z listiny, ktorú Peter V. vydal v roku 1517. Dielo skazy zavŕšili zbojnícke bandy, ktoré sa potulovali a zbíjali po zdecimovanom a spustnutom okolí. Z tohto dôvodu zemepán Peter V. oslobodil svojich poddaných na panstve od daní a kolonizoval opustené usadlosti prichádzajúcimi Chorvátmi. Z obdobia vlády Petra VII. na Pajštúnskom hrade sa zachovala aj správa o odpore stupavských poddaných. V liste z roku 1470 informoval stupavský provízor Bratislavskú mestskú radu, že musel utiecť pred hnevom obyvateľov Stupavy, Mástu a Záhorskej Bystrice a schovať sa na Pajštúnskom hrade. Ďalej píše, že nespokojný a pobúrený dav poddaných tiahol za ním. Pod hradom sa vraj zhromaždili a vykrikovali svoje obvinenia na provízora. Podobné a iné protesty boli v tomto čase časté a súviseli s rastúcimi požiadavkami feudálov (alebo ich správcov), ktorými zaťažovali svojich poddaných. Peter VII. bol dva krát ženatý, prvou manželkou mu bola moravská šľachtičná Kunigunda Tovačovská z Cimburka, vdova po Jindřichovi Černohorskom. Sobášom s ňou (medzi rokmi 1476-1479) získal do majetku hrad a panstvo Starý Jičín na Morave. Jeho druhá manželka bola Žofia z Waldsteinu, vdova po Janovi Zelenom z Říčan. Peter VII. získal svojimi dvoma manželstvami nové majetky na Morave, no nepodarilo sa mu splodiť ani jedného potomka. Dokonca ani jeho mladší bratia Krištof I. a Juraj IV. nemali dedičov a tak majetky prešli na inú – pezinskú vetvu rodu. Hrad Pajštún získali vnuci Juraja III. – František, Wolfgang a Juraj V.

František, Wolfgang a Juraj V. Pezinský

Boli synmi Šimona Pezinského a Kataríny Balassa, stali sa hlavnými predstaviteľmi mladšej pezinskej vetvy. Mali ešte dvoch bratov a dve sestry – Ladislava V., Petra VI., Kristínu a Barboru.

František zomrel v roku 1534 a napriek tomu, že mal s manželkou Barborou z Weissprachu sedem detí, jeho majetky nemal kto dediť. Jeho traja synovia a jedna dcéra zomreli v mladom veku, zostali len tri dcéry: Gertrúda, Margaréta a Žofia. Tie sa vydali a ako ženy dediť majetok nemohli. Jediný možný dedič celého rodu bol Krištof II., syn Františkovho brata Wolfganga. Panstvo Stupava s Pajštúnskym hradom mala po dohode medzi dedičmi zdediť z doživotným právom vdova Barbora. Tá sa dedičstva ujala a spravovala ho spolu s dcérou Gertrúdou. Stupavskému panstvu spravovanému dvoma ženami okolití feudáli robili mnohé príkoria. V roku 1531 sa Gertrúda sťažovala samej kráľovnej Márii, že kastelán hradu Devín zabral stupavské pozemky, jeho poddaní zbili niekoľkých Stupavčanov a ukradli im dobytok. Ďalej píše, že kastelán dokonca uvrhol do žalára jej poddaných.

Krátko pred Barborinou smrťou sa spísala nová dohoda o dedičstve. Touto dohodou sa mali definitívne urovnať majetkové záležitosti rodu medzi jediným mužským dedičom Krištofom II. a Barborinými dcérami. Krištof sa čestne nezachoval, dal ešte pred týmto delením majetku neoprávnene odviesť z Pajštúnskeho hradu výzbroj a víno v hodnote 800 zlatých. Prípad vyšetrovala aj uhorská komora, ktorá predvolala kastelána Devínskeho hradu Ladislava Rádyho, ktorý odvoz zabezpečil. Podľa dohody mohli zdediť po matke stupavské panstvo jej dcéry s tou podmienkou, že vyplatia Krištofovi II. alebo jeho dedičom 4000 zlatých, spíšu inventár zbraní a budú sa starať o rodinný archív. Krištof sa zaviazal vyplatiť sesterniciam 8000 zlatých a Wolfgangovi Pucheimovi, manželovi sesternice Margaréty odovzdať hrad Kitsee (v Rakúsku). Vdova Barbora krátko po podpísaní tejto zmluvy zomrela, dcéry a zaťovia dohodnuté sumy nevyplatili a tak celé dedičstvo prešlo na Krištofa II.

Krištof II. Pezinský

Bol jediným synom Wolfganga Pezinského (? – 1534), hlavného kráľovského komorníka a Barbory Vetéssy. Krátko pred smrťou sa oženil s Alžbetou zo Salmu a Neuburgu. Mal s ňou len jedinú dcéru, ktorá zomrela v mladom veku. Krištof II. zomrel v roku 1543 a ním vymrel rod slávnych svätojurských a pezinských grófov. Takto sa skončilo aj ich panstvo na Pajštúnskom hrade, ktoré trvalo 153 rokov. Po smrti posledného svätojurského grófa hrad Pajštún pripadol do majetku kráľovskej koruny. Polovica XVI. storočia sa niesla v znamení vymierania starej rodovej šľachty. Na scénu prichádzajú nové, neznáme a doposiaľ málo významné rody. Ich zakladatelia väčšinou pochádzajú z nižších aristokratických vrstiev. Presadzujú sa na vojenskom poli a získavajú si tak slávu a rozmnožujú majetky rodu. Typickým predstaviteľom je i nový majiteľ hradu, ktorému ho panovník prenajal – Gašpar Serédy.

Gašpar Serédy

Po porážke uhorských vojsk pri Moháči v roku 1526 sa stal kapitánom horného Uhorska vynikajúci vojak a vojenský veliteľ Gašpar Serédy (Szeredi, Šeredy). Pochádzal zo šľachtického rodu z dediny Seréd vo Vašskej stolici alebo zo Serede (z tohto dôvodu sa niekedy označuje ako Seredský, zo Serede). Gašpar Serédy sa označuje za zakladateľa slávy a bohatstva tohto rodu. Jeho zásluhou sa Serédyovci postupne vyšvihli z chudobných šľachticov medzi popredných uhorských magnátov. Gašpar úspešne bojoval na strane Ferdinanda I. proti Jánovi Zápoľskému. Preslávil sa v roku 1528 dobytím hradov Trenčín a Likava a o dva roky dobytím Jágru (Eger). Vďačný Ferdinand I. ho odmenil skonfiškovanými majetkami svojich odporcov. Získal tak rozsiahle panstvá na západnom i východnom Slovensku. V roku 1546 mu kráľ potvrdil držbu na stupavské panstvo (teda i na Pajštúnsky hrad) za 53 tisíc zlatých. Gašpar Serédy ako skúsený vojak mu samozrejme venoval pozornosť. Zrejme z tohto obdobia pochádza i mohutný delový rondel. Za veliteľa hradnej posádky vymenoval Chorváta Mikuláša Jajcaja (Jayczay), kastelánom sa stal Jakub Mlinár. Veliteľ hradnej posádky – kapitán hradu mal pomerne veľkú právomoc. V neprítomnosti svojho pána sa staral o bezpečnosť hradu a mal dozor nad celým panstvom. V archívoch sa zachovalo viacero listov tohto pajštúnskeho kapitána. Zaujímavá je jeho korešpondencia z mestom Bratislava. Dňa 12. septembra 1547 písomne žiadal mesto o správu, či jeho zástupcovia nevedia, kde sa nachádzajú zbojníci. Oznamuje im, že ich dá hľadať i v lesoch a tých, ktorých dopadne odmení podľa zásluhy. O dva roky neskôr, 7. januára 1549 listom oznamuje rade mesta Bratislavy, že väzní na Pajštúnskom hrade niekoľko zbojníkov, ktorí tvrdia, že sú poddaní jeho pána zo Záhorskej Bystrice (Záhorská Bystrica patrila pod Pajštúnske panstvo). Zbojníci vraj tvrdia, že ulúpenú korisť skryli u Juraja Repáča (Repats), ktorý bol minulý rok (1548) richtárom Lamača (Lamač bol vtedy poddanskou osadou mesta Bratislava). Jajcaj ďalej píše, že vyzval Repáča, aby sa dostavil na Pajštúnsky hrad a vysvetlil odkiaľ má nájdené veci. Repáč sa však zdráhal a oznámil Jajcajovi, že na hrad sa dostaví len za vedomia a súhlasu mesta Bratislavy. Jajcaj preto ďalej v liste žiada od mesta súhlas a zároveň sľubuje, že sa Repáčovi nič nestane. Ďalší Jajcajov list z mája roku 1549 tento prípad vysvetľuje. Píše v ňom, že mestskí poddaní osady Lamač našli v chotári pajštúnskeho panstva poklad, ktorý tajne vykopali a odniesli. Žiada mesto aby mince aj ich nálezcov vydali.

Známe sú aj spory, ktoré mal spomínaný hradný kapitán s mariatálskymi pavlínmi. Tí sa sťažovali, že im Jajcaj odobral lúky pod Pajštúnskym hradom, ktoré im oddávna patrili. Nový majiteľ Gašpar Serédy sa o svoje panstvá staral a zveľaďoval ich. Z juhu utekalo pred Turkmi pôvodné chorvátske obyvateľstvo a prichádzalo na juhozápadné Slovensko. Serédy ich rád usadzoval na svojich majetkoch. O potomkoch týchto Chorvátov dodnes svedčia mnohé mená s koncovkou -ič, -čič. Gašpar Serédy zomrel 1. marca 1550 a nechal sa pochovať v hrobke gotického farského kostola sv. Juraja vo Svätom Jure. Jeho mramorový náhrobok v podobe tumby stál uprostred hlavnej lode pred kazateľnicou. V roku 1773 ho premiestnili do bočnej kaplnky, kde sa nachádza podnes. Gašparov syn Ján na zálohované dedičstvo nemal nárok a zomrel dva roky po smrti svojho otca. Pajštún opäť na krátky čas pripadol kráľovskej korune. Na Pajštúnsky hrad si na základe príbuzenského vzťahu robil nárok rod grófov zo Salmu a Neuburgu.

Grófi zo Salmu a Neuburgu

Salmovci pochádzali zo staronemeckej rodiny, prvých členov tohto rodu možno stopovať už od konca X. storočia. Prídomok rodu je odvodený od názvu hradu Salm, pôvodného sídelného majetku rodu (Zrúcanina tohto hradu postaveného v XI. storočí sa nachádza v dnešnom Luxembursku). Rod sa po druhom delení v XVI. storočí rozdelil na dve vetvy – Hornosalmskú (z Neuburgu) a Dolnosalmskú (z Riefferscheidu). Obe vetvy mali rovnaký erb, ktorý tvorili dva lososy (losos, po nemecky salm), avšak s rozdielnymi tinktúrami. Hornosalmská mala strieborné lososy v červenom poli, Dolnosalmská mala farby opačné. Ďalšími deleniami rodu sa však tento pôvodný erb rozrástol o ďalšie prvky. Potomkovia niektorých vetiev rodu Salm žijú podnes. Rod pozdvihol slávny Mikuláš II. zo Salmu a Neuburgu, ktorý vynikol ako schopný vojenský veliteľ. Dosiahol hodnosť vrchného veliteľa uhorských vojsk. Ako vrchný veliteľ Viedne bránil mesto v roku 1529 proti Turkom. Všetky útoky sa mu podarilo odraziť, pri poslednom bol však vážne zranený na stehne a o rok neskôr na následky zranenia podľahol. V otcových šľapajách pokračoval aj jeho syn Mikuláš III. Zastával hodnosť tajného radcu Karola V. a Ferdinanda I. V roku 1540 získal hodnosť bratislavského župana. Na základe príbuzenského vzťahu sa začal domáhať hradu Pajštún a k nemu prislúchajúceho panstva. Jeho sestra Alžbeta, ktorá zomrela v roku 1557, mala za manžela posledného potomka svätojurských a pezinských grófov – Krištofa II. Otcove i jeho zásluhy, napokon i županská hodnosť iste zohrali svoje. Krátko po smrti predchádzajúceho vlastníka Gašpara Serédyho mu panovník hrad zálohoval. Silnejúce turecké nebezpečenstvo prinútilo panovníka a majiteľov hradov venovať zvýšenú pozornosť ich fortifikácii. V tomto období sa mnohé pevnosti a hrady modernizovali a prestavali podľa najnovších vojenských poznatkov. Za týmto účelom boli k nám prizývaný mnohí stavební majstri a inžinieri. Medzi nimi najviac vynikali taliansky majstri, ktorí mali najviac skúseností a prinášali k nám mnohé renesančné novinky z oblasti vojenskej fortifikácie. V tomto období, okolo roku 1550, boli na Pajštúne prevedené fortifikačné úpravy (niektorí autori týmto rokom udávajú jej dokončenie). Je pravdepodobné, že táto prestavba sa stala za vlastníctva vynikajúceho vojaka a veliteľa Mikuláša zo Salmu. Po jeho smrti (bol pochovaný v krypte Mariatálskeho kláštora v Marianke) zdedili Pajštúnsky hrad jeho traja synovia Eck, Mikuláš IV. a Július. Hlavou rodiny sa stal Eck (Eyck, Egino).

Eck zo Salmu a Neuburgu

Podobne ako jeho otec aj on sa stal kapitánom bratislavského hradu, zastával i hodnosť najvyššieho kapitána Rábu (Győr). Pre Stupavu vymohol potvrdenie a rozšírenie trhových privilégií, ktoré potvrdzovali staršie, vydané na žiadosť jeho predchodcu Petra V. Svätojurského. Celé panstvo sa i týmto počinom naďalej sľubne rozvíjalo. Novým správcom stupavského panstva, ktorý sídlil na Pajštúnskom hrade sa stal Tomáš Diettrich, pôvodom obchodník z neďalekých Malaciek. Eck zo Salmu a Neuburgu zomrel 7. júna 1574. Po ňom sa stal posledným majiteľom hradu Pajštún z rodu grófov zo Salmu a Neuburgu – Július.

Július zo Salmu a Neuburgu

Narodil sa 11. novembra roku 1531, panstvo prevzal ako 44-ročný. Počas jeho vlastníctva hradu sa znovu objavili staré chotárne spory. Správca Pajštúnskeho hradu Tomáš Diettrich v roku 1580 zajal Lamačanom čriedu dobytka, ba niektorí poddaní z Lamača si aj posedeli v žalári na hrade. Nezriedka sa vyskytovali dokonca bitky medzi poddanými pajštúnskeho a bratislavského panstva. Dňa 16. augusta roku 1583 vydal cisár Rudolf II. vo Viedni listinu, ktorou potvrdil vlastníctvo hradu Salmovcom, avšak zvýšil záložnú sumu o 20 tisíc zlatých. Salmovci po tomto potvrdení naďalej užívali stupavské panstvo i Pajštúnsky hrad. Július zo Salmu a Neuburgu zomrel 2. júla 1595, no vlastníkom hradu až do svojej smrti nebol. Na obzor prichádzala nová hviezda uhorského aristokratického neba – Mikuláš II. Pálffy. Ten prejavil záujem o stupavské panstvo s Pajštúnskym hradom a cisár Rudolf II. mu v roku 1592 vyhovel. Týmto sa 40-ročná éra Salmovcov na Pajštúnskom hrade skončila.

Mikuláš II. Pálffy

Uhorský šlachtický rod Pálffyovcov až do poslednej štvrtiny XVI. storočia patril medzi bezvýznamné zemanské rody. Starší maďarskí genealógovia „našli“ zakladateľa pálffyovského rodu už v X. storočí. Pôvod im určili v Hederváriovcoch a ich pokračovateľoch Konthovcov, z ktorých vraj vyšli Pálffyovci . Skutočných predkov rodu treba však hľadať inde a neskôr – u Bakóczovcoch. Bakóczovci pochádzajú z dnešného rumunského mesta Arded (maďarsky Erdöd). Z Bakóczovcov vyšli ďalšie dva rody, Erdödyovci (tí si zvolili ďalší prídomok) a priženený Pálffyovci, ktorým zostal prídomok „de Erdöd“. Zakladateľom slávy a bohatstva tohto rodu i prvým pálffyovským vlastníkom hradu Pajštún sa stal Mikuláš II. Pálffy.

Mikuláš II. sa narodil 10. septembra roku 1552 v dedine Čabraď ako najmladšie z ôsmych detí Petra Pálffyho a Žofie Dersffy. Podľa vtedajších zvyklostí ako 12-ročný odišiel na kráľovský dvor, kde sa mu dostalo patričnej výchovy a vzdelania. V roku 1580 sa stal županom Bratislavskej stolice a kapitánom jej hradu. O rok neskôr bol povýšený do barónskeho stavu. Ako 29-ročný sa oženil s Máriou Magdalénou Fuggerovou, príslušníčkou bohatej nemeckej bankárskej rodiny. Týmto sobášom, ku ktorému patrilo slušné veno nevesty a ďalšími titulmi si zabezpečil vplyvné a významné postavenie medzi uhorskou šľachtou. Najväčšiu slávu mu však priniesli jeho úspechy na vojenskom poli. S menom tohto vynikajúceho a ostrieľaného „turkobijcu“ sú spojené všetky významné víťazstvá v takzvanej pätnásťročnej vojne (1593-1606). V roku 1598 dobyl od Turkov mesto Ráb (Győr), za čo dostal grófsky titul a pomenovanie „hrdina od Rábu“. Na znak vďaky mu bol udelený titul bratislavského župana a kapitána jej hradu dedične, po ňom ho dedil vždy najstarší syn rodu. Podľa úradníka pálffyovského panstva v Malackách, Dr. Prenoszila sa v tunajšom kaštieli nachádzala pamiatka na tohto veľkého bojovníka – jeho osobný oceľový meč. Bohužiaľ v súčasnosti je nezvestný. Toto bol len skromný opis úspechov a slávy Mikuláša II. Pálffyho. Je len samozrejmé, že ako bratislavský župan si vyhliadol prosperujúce stupavské panstvo s Pajštúnskym hradom. V marci roku 1592 vydal cisár Rudolf II. listinu so súhlasom na výmenu panstva medzi Júliusom zo Salmu a Mikulášom Pálffym. O mesiac neskôr skutočne k výmene aj prišlo. Podľa zmluvy mal Mikuláš vyplatiť Júliusovi záložnú sumu 80 tisíc zlatých a všetky jeho investície na panstve, ktoré boli vyčíslené na 4156 zlatých. Uhorská komora si pýtala ďalších 10 tisíc zlatých ako poplatok za prevod. Potrebnú celkovú sumu 94 156 zlatých na zakúpenie panstva však Mikuláš Pálffy nemal. Dohodol sa so svojou staršou sestrou Katarínou a jej druhým manželom – vplyvným Štefanom barónom Illésházym, neskorším uhorským palatínom. Z ich pomocou sa mu podarilo požadovanú sumu vyplatiť, za čo hrad na krátky čas prepustil sestre a jej manželovi. V roku 1600 úradníci Uhorskej komory ohodnocovali majetok stupavského panstva. V tomto súpise hodnotili i jednotlivé stavby na panstve, hrad Pajštún ocenili na 4000 zlatých, čo bolo v tom čase na kamenný hrad pomerne málo. Pre porovnanie napríklad panský pivovar so zariadením a kamennou pivnicou v Stupave bol ohodnotený na 1200 zlatých. Mikuláš Pálffy sa na Pajštúne často nezdržiaval, pretože rok po jeho kúpe vypukla vojna s Turkami. Bol menovaný za hlavného kapitána preddunajských vojsk a mal na starosti i zásobovanie armády. Z tohto dôvodu väčšinu roka trávil na bojiskách alebo v poľných táboroch. Táto skutočnosť sa, ako vidno, odrazila i na hodnote málo udržiavaného hradu.

Z obdobia jeho vlastníctva sa zachovala jedna listina a zaujímavá pamiatka. Pálffy prevzal hrad aj s jeho „dedičstvom“ – nejasnými chotárnymi hranicami. Aktéri sporu, Mikuláš Pálffy a mesto Bratislava boli silný protivníci a tak spor tentoraz riešil dokonca sám panovník. Definitívne rozriešenie však padlo až tri mesiace po Mikulášovej smrti. Listinou z 1. septembra roku 1600 sa panovník priklonil na stranu mesta. V sedemstranovom opise sporu, chotára a mien účastníkov komisií sa nachádza i údaj o hraničnom kameni, ktorý bol v chotári osadený: „Sama táto skala nech sa ponechá ako jedenásty hraničný kameň a na znamenie nespochybniteľného hraničného kameňa nech súd do tejto skaly vytesané znaky nášho mesta a nebohého Mikuláša Pálffyho, spolu s menami protinavrhovateľov Juraja Drasu, stupavského provízora a Mateja Partingera, mešťanostu mesta Bratislavy…“ Kameň ako svedok sporu sa zachoval podnes. V dôsledku víchrice a následného polomu (asi v roku 1834) sa zvalil nabok. Dnes môžeme prečítať len jednu polovicu, na ktorej je vytesaný letopočet „1600“, erb mesta Bratislavy a iniciálky „MP“- Mateja Partingera. Podľa listiny by sa na druhej – privalenej strane kameňa mal nachádzať erb Mikuláša Pálffyho a iniciálky jeho provízora Juraja Drasu. Tento kameň, nachádzajúci sa za horárňou na Kačíne, dodnes pripomína severnú hranicu slobodného kráľovského mesta Bratislavy (jej poddanskú dedinu Lamač) a stupavského panstva.

Mikuláš II. Pálffy 23. apríla roku 1600, vo veku 48 rokov, nečakane na svojom hrade Červený Kameň zomrel. Pochovaný je v rodinnej pálffyovskej krypte pod Dómom sv. Martina v Bratislave. Jeho renesančný náhrobok v sanktuáriu kostola môžeme vidieť i dnes. Zhotoviť ho dala Mikulášova manželka u augsburských kamenárov a do Bratislavy bol dopravený loďou. Bohužiaľ po regotizácii Dómu v XIX. storočí boli z náhrobníka niektoré časti odstránené. Zostala len jeho ústredná časť s postavou zosnulého. Hrad Pajštún zdedila jeho vdova Mária Magdaléna Fuggerová spolu s pozostalými deťmi. Najstarší syn Štefan II. mal však v čase otcovej smrti len 14 rokov a tak správa celého panstva zostávala na vdove. V roku 1603 požiadala o trvalé a dedičné užívanie hradu Pajštún a priliehajúceho panstva. Panovník vdove vyhovel a 7. júla toho istého roku jej vystavil na hrad darovaciu listinu, zvýšil však cenu stupavského panstva na celkovú sumu 180 tisíc zlatých. Nebohý Mikuláš II. Pálffy zaplatil za panstvo už Júliusovi Salmovi, a komore za prevod dovedna 94 tisíc zlatých. Vdove Márii teda ešte zostávalo doplatiť zvyšných 86 tisíc zlatých. Tá však do pokladnice uhorskej komory odovzdala sotva 31 tisíc zlatých a i napriek tomu jej bola vystavená listina o dedičnom vlastníctve. Podľa všetkého bol panovník dlžný ešte jej nebohému manželovi, ktorý ako sme spomenuli mal na starosti i zásobovanie armády. Šikovný Pálffy ju zásoboval produktmi zo svojich majetkov a tak mohol vzniknúť spomínaný dlh, kvôli ktorému jej bola zvyšná suma odpustená. O rok neskôr, listinou z dňa 26. mája roku 1604 bratislavská kapitula uvádza do dedičného vlastníctva hradu vdovu a jej deti. Zároveň vdova Mária a dospelý syn Štefan zložili panovníkovi prísahu, že Pajštúnsky hrad budú brániť pred Turkami a povstalcami a nikdy ho nevydajú nepriateľom Habsburgovcov. Sľub mal svoje opodstatnenie, tlak Turkov a odbojných oddielov Štefana Bocskaya silnel. Na jeseň roku 1618 hrozilo nebezpečenstvo, že vojská povstaleckých Čechov vpadnú na Záhorie a budú postupovať na Bratislavu. Už v decembri toho istého roku vyzval panovník Štefana Pálffyho, aby Pajštúnsky hrad dobre zásobil vojenským materiálom a dbal na jeho bezpečnosť. Hrozba plieniacich vojakov sa splnila o tri roky, keď Bethlen spolu so 70 tisícovým vojskom tiahol z Bratislavy cez Stupavu na Moravu. Vojaci sa zrejme pre nedostatok času nepokúšali dobýjať Pajštúnsky hrad. Vieme však, že napadli neopevnený a nechránený kláštor pavlínov v Marianke. Pokradli drahocenné bohoslužobné náčinie a kostolné zvony. To všetko im bolo asi málo. V nádeji, že nájdu poklady sa vlúpali i do krýpt kostola. Porozhadzovali ostatky podporovateľov kláštora, medziiným i majiteľa Pajštúnskeho hradu Mikuláša zo Salmu a Neuburgu. V tomto nepokojnom období dospeli ďalší potomci Mikuláša Pálffyho a tak v roku 1619 sa uskutočnilo delenie majetku. Pajštúnsky hrad zdedil 30-ročný, treťorodený Mikulášov syn – Pavol IV.

Pavol IV. Pálffy

Narodil sa v roku 1590, ako syn Mikuláša II. Pálffyho a Márii Magdalény, rodenej Fugger. Mal štyroch bratov – Mareka (zomrel ako dieťa), Štefana II., Jána II., Mikuláša III. a sestry Katarínu, Žofiu a Magdalénu. Pavol Pálffy bol jedným z mála členov pálffyovského rodu, ktorý nevynikol úspechmi na vojenskom poli. Bol typickým predstaviteľom svojej neskororenesančnej doby, venoval sa krajinskej správe a staviteľstvu. Hrad Pajštún prevzal nový majiteľ v zanedbanom stave, bolo potrebné vykonať jeho opravu a zmodernizovanie. Tri roky potom, ako Pavol zdedil hrad – v roku 1621, operovali pod hradom ľahké oddiely Turkov. Boli to menšie a preto veľmi pohyblivé oddiely vojakov. Ich taktikou boja bolo nečakane a rýchle vpadnúť na cudzie územie, vydrancovať ho a rovnakou rýchlosťou z miesta zmiznúť. Oprava hradu sa za takýchto okolností ukazovala čoraz naliehavejšia. Pavlovi Pálffymu sa príležitosť na jeho zveľadenie a veľkolepú prestavbu naskytla až po roku 1635, teda zhruba dvadsať rokov po jeho zdedení. V roku 1635 totiž poveril uhorský stavovský snem čerstvého grófa Pavla IV. Pálffyho prestavbou Bratislavského hradu. Prestavba bola po 14 rokoch dokončená a Bratislavský hrad ňou získal svoju známu podobu prevráteného stola. Zaujímavosťou je, že Pavol Pálffy prispel i svojimi vlastnými peniazmi a na stavbu dodával stavebný materiál zo svojich záhorských lesov. Konkrétne drevo a tehly sa vozili zo Stupavy a vápno z dedinky pod Pajštúnom – dnešnej Borinky. Náročná prestavba si vyžadovala mnoho investícií, stavebného materiálu a zručných kamenárskych majstrov a štukatérov. Ich prítomnosť dokonale využil a nechal v renesančnom slohu prestavať a rozšíriť Pajštúnsky hrad. Zároveň prestaval starú pevnosť v Stupave na nádherný kaštieľ a novozískaný Bojnický hrad. Z iných jeho stavieb možno spomenúť kaštieľ a kláštor františkánov v Malackách, kaštieľ v Plaveckom Podhradí a napokon dnes už neexistujúci kaštieľ na bratislavskom podhradí, kde sa najviac zdržiaval. Kaštieľ na podhradí sa nachádzal v priestore dnešnej Zochovej ulice, patril medzi najreprezentatívnejšie a bol povestný svojou „pálffyovskou lipou“. Bola to nádherná veľká lipa, ktorej koruna bola na jar obostavaná lešením. Urodzené panstvo a návštevy v čase jej kvitnutia vystupovali na lešenie a kochali sa kvetmi a nádhernou vôňou.

Prestavbu Pajštúnskeho hradu viedol taliansky stavebný inžinier Filiberto Luchese. V máji roku 1644 písal Pavol Pálffy svojmu staršiemu bratovi Štefanovi II. do Pezinka a žiadal ho, aby poslal Filiberta za ním na Pajštún. Zároveň v liste volá i brata, aby sa prišiel pozrieť i on ako prebiehajú rekonštrukčné práce na hrade. Filiberto Luchese prestaval hrad dôkladne, z pôvodného stredovekého jadra nezostalo takmer nič. Pristavil na západnej strane hradu značnú časť a postavil nárožné bastióny. V týchto miestach nebolo pod hradom vyvýšené skalné podložie, bastióny chránili hrad na jeho najcitlivejšom mieste a zároveň chránili prístup k bráne zozadu. Na najcitlivejšom a najzraniteľnejšom mieste hradu – na jeho severnej strane – postavil mohutný delový rondel. Ide vlastne o dve veže, ktoré nápadne vystupujú z hradieb múru. Jedna má polkruhový tvar, druhá má zalomené steny s nárožnou bosážou. Obidve veže sa s obranného hľadiska vzájomne dopĺňali a delovou paľbou vykrývali celú severnú stranu. V päte spomínanej bosovanej veže sa zachoval vytesaný letopočet 16?5. Bohužiaľ tento letopočet označujúci rok zbudovania veže je vytesaný do pieskovca, ktorý časom značne zvetral a tak jeho tretia číslica je dnes nečitateľná. Vychádzajúc z pomerov v tomto období, môžeme letopočet zrekonštruovať. Najlogickejším rokom dokončenia veže je rok 1645. (Rok 1635 je málo pravdepodobný, Pavol IV. Pálffy sa v tomto roku pustil do prestavby Bratislavského hradu. V roku 1655 neprichádza do úvahy, Pavol už bol dva roky po smrti a vieme, že prestavba hradu bola za jeho života už ukončená.)

Pri prestavbe bol hrad vybavený moderným delostrelectvom. Bohužiaľ z celej tejto nádhernej prestavby dnes môžeme v rozvalinách obdivovať len opevnenie na západnej strane. Najznámejšie sú však „pajštúnske levy“ vpravo nad vstupnou bránou. Ide o renesančné maskaróny – konzoly ktoré podopierali dnes nedochovaný arkier. Pôvodne ich bolo asi deväť, dnes ich je na pôvodnom mieste šesť.

V posledných desaťročiach sa niektoré maskaróny uvolnili, následne vlastnou váhou prevážili a spadli. V súčasnej dobe sa jeden, pomerne čerstvo spadnutý, nachádza vedľa hlavnej brány a tak môžeme zblízka obdivovať kamenársku zručnosť starých majstrov. Maskarón vo vrcholovom klenáku portála v prvom nádvorí Bojnického hradu, vykazuje nápadnú podobu s pajštúnskymi maskarónmi. Rovnako i zhodné kamenárske značky na oboch hradoch svedčia o tých istých stavebných majstrov a veľkej stavebnej činnosti Pavla Pálffyho.

V tomto čase bol správcom stupavského panstva zeman Ján Žigraj (Sigray). Prestavba a modernizácia hradu sa ukázala ako prospešná. Tridsaťročná vojna naberala svoje posledné obrátky. Význam hradu Pajštún vďaka týmto udalostiam stúpol. V roku 1644 vtrhli švédske vojská do Stupavy a celé mestečko i s okolím vyrabovali. Po sebe tu zanechali častého sprievodcu cudzích vojakov – mor. Epidémia vyčíňala takmer jeden rok a zanechala mnoho mŕtvych. Dňa 11. septembra písal Pavol IV. svojmu správcovi Jánovi Žigrajovi, aby z Pajštúna nechal odviezť všetkých morom nakazených ľudí a hrad dobre vydymil. Vydymovanie bolo bežnou dezinfikačnou metódou, používalo sa ešte i v 19. storočí pri cholerových epidémiách. Juraj Fándli vo svojom „Zelinkári“ z roku 1793 radí, ako sa ochrániť proti morovej nákaze. Okrem iných receptúr píše: „Zapáľ borievky, drevo borovice alebo čečinu a dobre nimi vykaď dom“, alebo „počas moru lej ocot na rozpálenú tehlu a výparmi naplň celý dom“. Starostlivý Pavol Pálffy ďalej v liste kastelánovi nariadil, aby udržiaval čistotu na hrade a zlepšil disciplínu medzi posádkou na hrade. Vojaci mali byť vo dne i v noci na stráži, pokiaľ nebezpečenstvo nepominie.

Pavol Pálffy bol nielen rozhľadený muž s citom pre umenie. Bol i obratným politikom, v roku 1634 bol povýšený do grófskeho stavu. Vrchol svojich funkcií dosiahol v roku 1649, kedy bol zvolený za uhorského palatína. O rok neskôr mu španielsky kráľ Filip IV. udelil najprestížnejšie katolícke vyznamenanie – Rád zlatého rúna. Stal sa tak v poradí druhým uhorským aristokratom, ktorému bol udelený. Pavol Pálffy tak na sklonku života dosiahol to, čo sa podarilo máloktorému šľachticovi. Dňa 11. októbra roku 1653 spísal darovaciu listinu pre kostol a kláštor františkánov v Malackách. Jej úvod tvoria Pavlove impozantné tituly: „My, gróf Pavol Pálffy z Erdődu, palatín kráľovstva Uhorského, sudca Kumánov, rytier Zlatého rúna, doživotný najvyšší gróf Plaveckého hradu a stolice Bratislavskej a kapitán jej hradu, slobodný barón stupavský a na Červenom Kameni, pán Marcheggu a Bojníc, taktiež tajný radca a komorník najjasnejšieho kniežaťa a pána, Ferdinanda III. … a miestodržiteľ uhorský…“ Pätnásť dní po spísaní tejto listiny, ako 63-ročný vo svojom zámku na bratislavskom podhradí zomrel. Pohreb sa konal na druhý deň za svitu fakieľ o siedmej hodine večer. Ako veľký ctiteľ sv. Františka z Assisi sa nechal pochovať vo františkánskej kutni do rodinnej krypty pod Dómom sv. Martina. Vo svojej poslednej vôli si ďalej želal, aby jeho srdce bolo vyňaté a pochované v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách, ktorú dal pre tento účel vybudovať. Jeho žiadosť bola splnená a srdce uchované v striebornej schránke si malackí mnísi s pietou uctievali. Srdce vraj neskôr pri každom nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 preverovala a písomne potvrdila zvláštna komisia. Dnes sa bohužiaľ srdce v krypte nenachádza, stratilo sa vraj v roku 1866, keď pruské vojská obsadili Malacky.

Aliančný erb Pavla IV. Pálffyho a jeho manželky, rakúskej grófky Františky Khuen von Belassy (? – 1672) si možno pozrieť nad vstupným portálom kostola sv. Mikuláša v Bratislave a kostola sv. Šebastiána v Stupave-Máste.

Pavol Pálffy mal dvoch synov – Jána III. Antona, Jána IV. Karola a dcéru Máriu Magdalénu. V roku 1653 spísal v Bratislave poslednú vôľu, v ktorej podelil svoje majetky medzi synov: „…Od predkov zdedenú Stupavu v Bratislavskej stolici a Marchegg v Rakúsku vlastným nákladom prebudované hrady so všetkými k nim prináležiacimi dedinami Jánovi Antonovi, staršiemu svojmu synovi zanechávam. Mladšiemu Jánovi Karolovi dávam Plavecký hrad a panstvo ako i čiastku na Červenom Kameni, ktorá mi pripadla po smrti staršieho brata grófa Jána Pálffyho a obom im tieto majetky zanechávam do dedičského vlastníctva“.

Dedičom Pajštúnskeho hradu sa teda podľa otcovej závete stal starší syn Ján III. Anton.

Ján III. Anton Pálffy

Narodil sa v roku 1642. V roku 1668 sa oženil s Annou Teréziou grófkou Nádasdy. Ich 25-ročné manželstvo sa skončilo smrťou manželky. Zomrela vo Viedni 22 marca 1683, pochovaná je v pálffyovskej krypte Augustínskeho kostola. Ján III. Anton sa po dvoch rokoch oženil znovu. Za manželku si zobral Máriu Eleonórou grófku Molarth. Z tohto manželstva sa mu narodilo jeho jediné dieťa, dcéra Mária Barbora. Dcéru však nevidel, zomrel pred jej narodením 29. novembra 1694 v Bratislave. Pochovaný je v pálffyovskej krypte Dómu sv. Martina v Bratislave.

Vo svojom testamente, rovnako ako jeho otec, svoje srdce poručil františkánskemu kláštoru v Malackách. Srdce v striebornej schránke na drevenom stojane počas druhej svetovej i po nej bolo schovávané v rôznych úkrytoch kláštora. Po namáhavom pátraní bolo v roku 1990 znovu objavené a uložené v kolumbáriu pálffyovskej kaplnky (predtým kaplnky sv. Anny) františkánskeho kostola v Malackách. Dcéra Mária Barbora ako žena nemohla dediť majetok, vydala sa za Vincenta grófa Waldsteina. Dožila sa pomerne vysokého veku, zomrela v roku 1769. Pajštúnsky hrad po smrti Jána III. Antona zdedil jeho synovec Mikuláš VI. Jozef Pálffy.

Mikuláš VI. Jozef Pálffy

Narodil sa v roku 1671 ako syn Jána IV. Karola Pálffyho a jeho manželky Kataríny kňažnej Lichtenstein. Mal jediného súrodenca – brata Františka II. Pálffyho, ktorý sa dal na cirkevnú dráhu. Mikuláš VI. zastával funkciu strážcu koruny a hodnosť plukovníka. Zobral si za manželku Júliu grófku Drugeth, s ktorou v roku 1695 splodil jediného syna Jozefa Karola. Ten však zomrel v mladom veku a tak zostal bez dediča.

Analisti a historici pavlínskeho kláštora v Marianke nám zanechali zaujímavé písomné svedectvá o svojej starostlivosti a Pajštúnskom hrade. V roku 1683 ohrozovali okolie Tökölyho kurucké bandy a mariatálski pavlíni sa snažili skryť to najdôležitejšie a najcennejšie – svoju zázračnú sošku Panny Márie. Kláštor v Marianke leží totiž nijako nechránený v malebnom údolí pod Pajštúnskym hradom a tak pavlíni svoje cennosti v prípade nebezpečenstva odnášali na bezpečný Pajštúnsky hrad. V spomínanom roku 1683 odniesol sošku na hrad sám generál rádu Gregor Bébery. Bohužiaľ, strach nebol zbytočný. Kuruci prenikli až do Mariatálu a pokradli všetko, čo malo pre nich cenu. Poprevracali a zničili oltáre, pošliapali vzácne relikvie svätcov a zneuctili hostie. Pre zaujímavosť možno uviesť, že vojaci zničili v kostole aj vzácny drevený, čiernou farbou napustený gotický oltár. V mnohých dedinách na okolí museli po ich odchode hasiť požiare, kláštor s kostolom zostal od ohňa našťastie ušetrený.

Rovnako i v roku 1697, keď sa znovu blížili turecké bandy na čele s Františkom Tökölym, odniesli svoje cennosti znovu na hrad. Najprv odniesli cenné bohoslužobné predmety a neskôr i sošku uloženú v železnej kazete. Aby mali istotu, že soške sa ani na hrade nič zlého nestane, zanechali tam aj svojho pátra Františka Mikoviniho. Nebezpečenstvo pominulo ešte toho roku pred Nanebovzatím Panny Márie a pavlíni si ju odniesli späť. Pajštúnsky hrad i teraz splnil jednu zo svojich úloh, bezpečne ochránil vzácnu sošku a ďalšie cennosti mariatálskych mníchov. Z konca XVII. storočia pochádza jedna zaujímavá správa, snáď i legenda ako ruský cár Peter I. Veľký (1672-1725) poľoval v okolí Pajštúnskeho hradu. Na tejto priam neuveriteľnej správe je fascinujúce to, že je veľmi pravdepodobná. Mladý 26-ročný ruský cár sa vybral inkognito (pod menom Peter Mihajlovič) v 250 člennom posolstve na návštevu dvora cisára Leopolda do Viedne. Táto viedenská návšteva bola jednou zo zástavok cára na jeho veľkej, polročnej okružnej ceste po Európe. Dňa 18. júna roku 1698 zavítal z neďalekej Viedne do Bratislavy. Jeho pobyt v Bratislave trval len dva dni, 20. júna sa vrátil späť do Viedne. Mladého cára zaujímala predovšetkým technika. Na svojich cestách zbieral vedomosti, ktoré potom uplatňoval vo svojich reformách. Podľa istých správ na pozvanie Jána V. grófa Pálffyho, si urobil krátky výlet do stupavského kaštieľa. Ján V. Pálffy (brat Mikuláša V.) zastával v tom čase hodnosť bratislavského župana, bol generálom a mal už za sebou bohaté vojenské skúsenosti. Mladý, 34-ročný Ján V. Pálffy bol vekom veľmi príbuzný cárovi Petrovi I. a iste si mali čo povedať. Peter I. sa v stupavskom kaštieli vraj zúčastnil honosnej hostiny a v jeho okolí poľovačky na diviaky. Podľa niektorých údajov v kaštieli dokonca i prespal. Správy o tejto udalosti sa vraj zachovali v záznamoch stupavského panstva. Zápisnica mesta Bratislavy z roku 1698 sa stratila. Južné krídlo stupavského kaštieľa, v ktorom sa nachádzal archív, krátko po II. svetovej vojne dokonca vyhorelo. Čo nezničili plamene neušlo predošlému ani následnému rabovaniu. Pálffyovci sa však v polovici XIX. storočia zo Stupavy vysťahovali a tak ktovie, možno raz niekto objaví o tejto udalosti zaprášené záznamy v ktoromsi archíve. Ak by sa tak stalo, Pajštúnsky hrad by mal vo svojich dejinách o jednu raritu viac.

Majiteľ hradu, Mikuláš VI. Jozef Pálffy, prežil svojho jediného syna o jedenásť rokov. Zomrel v roku 1706 a s ním vymrelo celé potomstvo po slávnom palatínovi Pavlovi IV. Pálffym. Z tohto dôvodu prišlo v roku 1707 k veľkému deleniu pálffyovských majetkov. Rod sa rozdelil na dve línie, staršiu reprezentovanú Mikulášom V. a mladšiu vedenú jeho (mladším) bratom Jánom V. Hrad Pajštún zdedil Mikuláš V. Pálffy.

Mikuláš V. Pálffy

Narodil sa 1. mája roku 1657 ako syn Mikuláša IV. Pálffyho a Márii Eleonóry grófky Harrach. Mal dve sestry – Máriu Zuzanu, Máriu Eleonóru a dvoch bratov – Františka I. (zomrel v mladom veku) a Jána V. Študoval na jezuitských školách v Trnave a Bratislave, štúdiá ukončil absolvovaním Viedenskej univerzity. So svojimi rodičmi býval na hrade Červený Kameň. V roku 1679 mu však otec zomrel, neskôr hrad obsadilo Thökölyovské vojsko a okolité majetky spustošilo. Rodina bola nútená presťahovať sa do Viedne. Mladý Mikuláš V. si zvolil, ako väčšina pálffyovcov, vojenskú kariéru. Už ako 30-ročný sa stal kapitánom Ostrihomu a o rok neskôr si na vlastné náklady postavil pluk, ktorému i velil. Jeho kariéra závratne stúpala, ako tridsaťtriročný sa stal v roku 1690 generálom. V tomto roku, dňa 30 apríla ho postihlo nešťastie. Pri pokuse dobyť späť od Turkov Belehrad ho zasiahla a ťažko zranila guľa z kanóna. Plný zásah dostal vojak stojaci vedľa neho, Mikulášovi guľa vážne zranila nohu. Po tomto úraze odišiel z aktívnej služby v armáde a venoval sa diplomacii. Následok zranenia bol však trvalý, Mikuláš V. do konca života kríval. Výrazne pomohol panovníkovi Karolovi VI. pri presadzovaní pragmatickej sankcie, za čo mu bol cisár a jeho dcéra Mária Terézia veľmi vďačný. Obaja ho dôverne nazývali „mein Nikerl“ (môj milý) alebo „môj milý, krivý Pálffy“. V roku 1707 dosiahol hodnosť maršala o päť rokov neskôr bol vyznamenaný Rádom zlatého rúna. Kariéru zavŕšil v roku 1714, keď sa stal uhorským palatínom. Bol mimoriadne vzdelaný a tolerantný, živo sa zaujímal o kultúrne dianie v krajine. Udelil výsady pre Židov usadených na svojich majetkoch, ktoré im zabezpečovali mnohé výhody a ochranu. Tieto edikty – listiny osobitných privilégií pre Židov boli v tých časoch čímsi výnimočným. Mikuláš V. tým vlastne predbehol svoju dobu, podobné práva dosiahli Židia až reformami Jozefa II. Známy je i jeho obdiv k „perle Uhorska“ – Matejovi Belovi. Pomáhal mu pri jeho práci na Notíciách a vymohol od panovníka peniaze na ich vydanie. Oženil sa s Katarínou barónkou Weichs, s ktorou mal päť synov a štyri dcéry. V starobe ho trápila reuma, ku ktorej sa pridružovali bolesti z následkov jeho vojenských zranení. Zomrel v pomerne vysokom veku, dňa 20. februára 1732 ako 75-ročný. Pochovaný je spolu so svojou ženou Katarínou, rodenou grófkou Weichs (? – 1724) v pálffyovskej krypte františkánskeho kostola v Malackách. V sanktuáriu kostola sa nachádza jeho krásny barokový epitaf, ktorý zhotovil Ján Mikuláš Moll, žiak Georga Rafaela Donnera. Epitaf nebol lacný, stál 1800 rýnskych zlatých a dali ho postaviť jeho vnuci Leopold II. Štefan Jozef, Mikuláš VIII. Jozef Mária Ján František a Rudolf I. Jozef Joachim.

Mikuláš V. Pálffy patrí medzi najvplyvnejších a najmocnejších pálffyovcoch všetkých čias. Po jeho smrti sa staršia línia rodu, ktorú založil, rozdelila na ďalšie tri. Založili ju Mikulášovi vnuci Leopold (stupavská), Rudolf (červenokamenská) a Mikuláš (malacká). Hrad Pajštún zdedila samozrejme stupavská línia vedená Leopoldom II. Pálffym.

Leopold II. Štefan Jozef Pálffy

Leopold II. Pálffy sa narodil 4. decembra roku 1716 ako syn Leopolda I. Pálffyho a Márii grófky de Souchés. Mal štyroch bratov: Mikuláša VIII., Emanuela Tomáša, Pavla, Rudolfa I. a štyri sestry: Máriu Františku, Máriu Antóniu, Máriu Jozefínu a Máriu Augustínu. Ako osemnásťročný sa stal majiteľom a veliteľom pešieho pluku, v ktorom slúžili prevažne slovenskí poddaní. V roku 1741 dosiahol hodnosť generála a o devätnásť rokov neskôr bol povýšený maršala. V roku 1763 dosiahol vrchol svojej vojenskej kariéry, stal sa hlavným veliteľom uhorského vojska. O dva roky neskôr bol vyznamenaný veľkokrížom Radu sv. Štefana, ktorý založila Mária Terézia po smrti svojho manžela. Túto udalosť pripomína pamätná tabuľa v sanktuáriu kostola sv. Štefana v Stupave. Leopold II. sa oženil s Máriou Jozefínou grófkou Waldstein. Zaujímavosťou je, že grófka Waldstein bola vnučkou palatína Pavla IV. Pálffyho, spoločného predka mali teda z jej strany v tretej generácii a z jeho strany v štvrtej generácii dozadu. S manželkou mal štyroch synov – Leopolda III., Pavla, Jozefa I. Petra, a dve dcéry – Karolínu a Antóniu. Mária grófka Waldstein zomrela v roku 1763 a pochovaná je v pálffyovskej krypte malackého kostola. Leopold II. sa neskôr oženil s Vilhelmínou grófkou Ogilvy (? – 1804). Stavebnú činnosť Leopolda II. na Pajštúnskom hrade dokumentujú signované tehly so značkou „LP“. Pri troche šťastia ich objavíme v rozvalinách hradu. Iniciály označovali majiteľa (objednávateľa) tehál – Leopolda Pálffyho. Tehly vyrábala zrejme stupavská tehelňa, boli nájdené i v rozvalinách starého stupavského pivovaru. Tehly s rovnakým označením boli nájdené v jeho paláci na Jiráskovej ulici v Bratislave, kde 9. apríla 1773 vo veku 57 rokov zomrel. Pochovaný je spolu so svojimi dvoma manželkami v Malackách.

Pajštúnsky hrad po ňom zdedil jeho syn Leopold III. Pálffy.

Leopold III. Pálffy

Narodil sa ako syn Leopolda II. Štefana Pálffyho a Márii Jozefíny, rodenej grófky Waldstein, 24. októbra 1739 v Stupave. Po štúdiách pôsobil v krajinskej správe, zastával funkciu župana Čongrádskej stolice a bol skutočným vnútorným tajným radcom. Hospodáril na svojom stupavskom panstve. Oženil sa s Máriou Teréziou grófkou Daun (1745-1777), s ktorou mal osem synov – Františka IV., Leopolda IV., Jozefa III., Karola IV., Ernesta I., Dominika, Ferdinanda II., Filipa I. a jednu dcéru Máriu Teréziu, ktorá sa narodila tri roky po nastúpení Jozefa II. na cisársky trón. Leopold III. bol známy svojim odporom k jeho reformám a tak možno menom svojej dcéry vzdal hold konzervatívnej cisárovnej Márii Terézii, matke Jozefa II.

Počas panstva Leopolda III., v polovici XVIII. storočia Pajštúnsky hrad vyhorel. Zhorela strecha a značná časť hradu, ktorý v tomto čase už nebol obývaný, bola tu len malá vojenská posádka. Po požiari bol hrad z časti provizórne opravený, na jeho nákladnejšie opravy už nebol dôvod.

Leopold III. zomrel vo Viedni 4. októbra 1799, pochovaný je v pálffyovskej krypte v Malackách. Hrad Pajštún po ňom zdedil jeho druhorodený syn Leopold IV. Pálffy.

Leopold IV. Pálffy

Narodil sa 24. júna 1764 v Bratislave. Jeho vojenská kariéra sa začala v roku 1779, keď dosiahol hodnosť podporučíka. V rebríčku vojenských hodností úspešne postupoval a o dvadsať rokov neskôr dosiahol svoju najvyššiu hodnosť – stal sa generálom. Oženil sa s Karolínou barónkou Jöchlingen (? – 1802), s ktorou mal dcéru Ludviku a syna Ferdinanda III. Leopolda. V roku 1805 sa stal veliteľom Bratislavského hradu. Z poverenia palatína Jozefa rokoval s francúzskym generálom Davoustom. Leopold IV. mal zložitú situáciu. Bratislava bola plná francúzskych špiónov, obyvateľstvo mesta nespokojné. Keď sa priblížilo francúzske vojsko pod vedením maršala Davousta, Pálffy s obrancami mesta ustúpil, presne podľa pokynov palatína. Prostredníctvom nadporučíka Finettiho poslal Davoustovi vyhlásenie v ktorom zdôraznil, že Uhorsko chce zostať v napoleonskej vojne neutrálne. Davoust obsah vyhlásenia predostrel Napoleonovi a nakoniec sa celá korešpondencia prezradila. Dvorské kruhy v tom videli zradu a cisár František I. takmer útok na jeho trón. Na základe tohto škandálu bol Leopold IV. na základe obvinenia z prekročenia právomocí odvolaný.

Meno tohto predposledného pálffyovského majiteľa hradu je spojené i s jeho zánikom. V roku 1809 vyhodili Pajštún do povetria napoleonove vojská. Bol to čin úplne zbytočný, hrad už vtedy nemal nijaký strategický význam ani stálu vojenskú posádku. Výbuch rozmetal celý horný hrad. Z jeho najstaršej južnej strany sa nezachovalo takmer nič, podobný osud stihol i blízky hrad Devín.

Porážku utrpel i sám majiteľ Leopold IV., v roku 1810 ho kvôli spomínanej afére penzionovali. V tomto roku vyšla i kniha o spornej korešpondencii, ktorej bol autorom. Zomrel 29. februára roku 1825 v Bratislave, pochovaný je so svojou manželkou v Malackách.

Ruiny Pajštúnskeho hradu zdedil jeho jediný syn Ferdinand III. Leopold Pálffy-Daun. Zdemolovaný Pajštúnsky hrad naďalej patril do pozemkového vlastníctva stupavského panstva, neskôr veľkostatku. Z tohto dôvodu sú pre zaujímavosť uvedení jeho ďalší majitelia.

Ferdinand III. Leopold Pálffy-Daun

Narodil sa v Bratislave 2. decembra roku 1807. Oženil sa so Sidóniou kňažnou Lobkowicz (1812-1880), s ktoru mal štyroch synov – Leopolda V. Karola Ferdinanda, Viliama, Juraja II., Karola Huga a dcéru Máriu Gabrielu.

Stal sa županom Bratislavskej stolice, cisárskym a kráľovským komorníkom. Štyridsaťšesťročnému Ferdinandovi III. Leopoldovi k tradičným a dedičným pálffyovským titulom pripadol ďalší honosný titul. V roku 1851 totiž vymrela staršia vetva grófov Daunov a tak prišlo k spojeniu erbov a mien Pálffy-Daun. O dva roky neskôr bola Ferdinandovi III. Leopoldovi táto udalosť potvrdená diplomom. Novým titulom, ktorý zdedil po svojej starej mame Márii Terézii Daunovej si svoj pôvodný značne vylepšil. Znel: „gróf Pálffy-Daun z Erdődu, knieža z Teana, markýz z Rivoli, španielsky grand I. triedy, gróf bratislavský“. Bol posledným pálffyovským majiteľom Pajštúnskeho hradu. V roku 1868 vymenil celé stupavské panstvo s Alojzom grófom Károlyim. Pohnútky, ktoré viedli 60-ročného Ferdinanda III. k výmene nie sú zatiaľ jasné.

Ferdinand III. Leopld Pálffy-Daun zomrel 8. decembra roku 1900 vo svojom kaštieli v Štajerskom Stübingu.

Pre zaujímavosť možno uviesť, že stupavská vetva pálffyovcov vymrela po meči v roku 1963, kedy zomrel v hlavnom meste Paraguayi – Asuncióne jej posledný člen Jozef Viliam, pravnuk Leopolda III. Ferdinanda.

Alojz Károlyi

Narodil sa 8. augusta roku 1823 vo Viedni, kde i vyštudoval. Celý svoj aktívny život pracoval ako diplomat na rôznych miestach v službách habsburskej monarchie. Zúčastňoval sa mnohých konferencií a rokovaní, pracoval ako vyslanec v Berlíne a Aténach. Desať rokov, až do svojho odchodu do penzie v roku 1888, pobudol ako vyslanec v Londýne. Z pracovných dôvodov sa často na svojom majetku v Stupave nezdržiaval. Na Stupavu však nezabudol. Hneď po jej nadobudnutí dal prebudovať stupavský kaštieľ v klasicistickom slohu. Zo svojich zahraničných pobytov a ciest si privážal mnohé cennosti a exotické dreviny. Pre ne vybudoval prekrásny park v okolí kaštieľa. Oženil sa s Františkou grófkou Erdődy, s ktorou mal jediného syna Ľudovíta a tri dcéry. Jeho dedičom sa stal syn Ľudovít.

Ľudovít Károlyi

Narodil sa 10. augusta roku 1872 meste Heiligen. Na rozdiel od svojho otca žil usadeným životom v stupavskom kaštieli. Spoločenský život veľmi nevyhľadával, za to sa viac venoval svojmu záhradníctvu. Bol uznávaným odborníkom v oblasti lesníctva a poľovníctva. V horách okolo Pajštúna sa pravidelne konali poľovnícke hony za účasti mnohých hostí. Oženil sa s Hanou grófkou Széchényi, s ktorou mal syna Alexandra a dcéru Alicu (1905-1987). Pred príchodom frontu, v máji roku 1945 odišli Károlyiovci do Maďarska, neskôr sa usadili v rakúskom zámku Kammer pri Attersee. Tu im poskytol prístrešie rotmajster Jeszensky, v roku 1948 dostali Károlyiovci rakúske občianstvo. Zo zámku Kammer sa v roku 1952 Károlyiovci spolu s dcérou a jej rodinou presťahovali do mesta Gmunden v Hornom Rakúsku. Posledný majiteľ ruiny Pajštúnskeho hradu Ľudovít Károlyi sa dožil vysokého veku 93 rokov, zomrel v roku 1965.

Záver

Tak ako býva zvykom na stredovekých hradoch i na Pajštún vedie prístupová cesta z pravej strany. Dôvod je jednoduchý, väčšina vojakov dobývajúcich v stredoveku hrady držala v ľavej ruke ochranný štít a v pravej meč. Tým zostala ich pravá strana nechránená a tak mohli obrancovia na nepriateľa strieľať alebo hádzať rôzne predmety.

Cesta (dnes chodník) pred vstupnou bránou do hradu je vsadená na tehlovom a kamennom podloží. Ak zostúpime z chodníka a dostaneme sa na svah kopca, zreteľne uvidíme spomínanú mohutnú tehlovú príjazdovú rampu. Je to však len jej časť, väčšinu zakrýva (i okolie celého hradu) napadaná sutina. V minulosti bol svah kopca pod hradom strmší a tak vtedajší stavitelia museli podložie cesty navýšiť a spevniť.

Vo vstupnej bráne hradu bola padacia mreža. Torzo kamenného žliabku, ktorým sa vertikálne spúšťala môžeme vidieť i dnes.

V hornej časti hradu sa v jeho prostriedku nachádza nádrž na vodu. Jej okraj sa na začiatku 90-tych rokov vplyvom presakujúcej vody prevalil. V nádrži sa zhromažďovala dažďová voda, ktorá bola zachytávaná zo striech a sem privádzaná. Slúžila na úžitkové účely, pitnú vodu na hrady, kde nebola studňa museli vždy dovážať. Inak tomu nebolo ani na Pajštúnskom hrade. Kvalitných prameňov bolo na okolí vždy dosť. Stavební majstri najprv vyhĺbili na nádvorí hradu jamu, tú zaklenuli a navrchu nechali otvor na naberanie vody. Ako vidno z odkrytej – zosunutej steny, stavebníci sa museli popasovať s kamenným podložím, ktoré museli miestami vysekávať.

Na východnej strane hradu sa zachoval zaujímavý kamenný výstupok v stene hradu. Jeho podoba pripomína smolný nos – jeho vnútornú nálievku. Obrancovia hradu cez túto nálievku liali na útočníka horúcu vodu alebo smolu. Tá vytekala z vonkajšej strany múru hradu na votrelcov a zabraňovala im v postupe.

Pri bližšej obhliadke hradu si môžeme všimnúť mnohé stavebné zmeny v jeho múroch. Na hrade sa často menili polohy okien a pristavovali nové časti. Pri troche námahy objavíme aj zbytky trámov zapustené v kapsách múrov, ba dokonca i torzo dreveného okenného rámu.

Skalný masív pod hradom poskytuje horolezcom z blízkeho okolia atraktívne lezecké zaistené cesty s rôznymi stupňami obtiažnosti.

 

Použitá literatúra

Andrej Sas: Návšteva cára Petra Veľkého v Bratislave In: Slovanská Bratislava I. (Bratislava 1948)

Július Sopko: Kroniky stredovekého Slovenska (Rak 1995)

J. Šimončič, J. Watzka: Dejiny Trnavy (Obzor 1989)

Pavel Horváth: Obchodné styky Záhoria s Rakúskom a Moravou na začiatku 17. storočia In: Slavín-historická ročenka II. (SAV 1967)

Branislav Varsik: Husitské revolučné hnutie a Slovensko (SAV 1965)

Kolektív autorov: Hrady, zámky a tvrze v Čechách, na Morave a ve Slezsku I.-VII. (Svoboda)

Hilda Fialová, Andrej Fiala: Hrady na Slovensku (Obzor 1966)

Jaromír Kotík: Letopisy rodu Haugwitzů (Velká Bíteš 1997)

-pal-: Palatín Mikuláš Pálffy (Večerník 25.4. 1997)

P. Mašek: Modrá krev (Praha 1992)

Slovenský biografický slovník IV. (Matica Slovenská 1990)

Alojz Vyčíslik: Napoleonské vojny a Bratislava In: Bratislava IV. – spisy mestského múzea (Bratislava 1969)

Ivan Houdek: Francúzi v Bratislave v rokoch 1805-1809 In: Slavín III. – historická ročenka (Slavín 1969)

Zuzana Ševčíková: Umelecko-historický výskum objektu na Jiráskovej ulici č. 12, tzv. Pálffyho paláca In: Pamiatky a príroda Bratislavy (Bratislava 1975)

František Lobkowicz: Encyklopédie řádů a vyznamenání (Libri 1995)

Pavel Horváth: Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia (SAV 1963)

E. Reiszig: A Pálffyak In: Magyarország vármegye és városai – Pozsony vármegye (Budapest)

D, Kollár, J. Ovečková, M. Ovečková: Slovensko-Rakúske Pomoravie (Dajama 1996)

Pavol Hallon: Pálffyovský náhrobok vo františkánskom kostole v Malackách In: Naše Záhorie 1/1994

Pavol Hallon: Chrám Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Malackách (Malacky 1994)

Katarína Závadová-Jančová: Sebastian Zeller, medirytec z barokovej Bratislavy (ARS 2/1989)

Eugen Bárkány, Ľudovít Dojč: Židovské náboženské obce na Slovensku (Vesna 1991)

Anton Spiesz: Bratislava v 18. storočí (Tatran 1987)

Milan Mysliveček: Erbovník (Horizont 1993)

Milan Mysliveček: Erbovník 2 (Horizont 1997)

A, Fiala, J. Šulcová, P. Krútky: Bratislavský hrad (Alfa-press 1995)

Darina Menclová: Hrad Bratislava (Bratislava 1936)

Danuta Učníková: Historický portrét na Slovensku (Osveta 1980)

Malacky na dobových fotografiách (Malacky 1996)

Pavol Hallon: Z dejín malackej farnosti (Malacky 1993)

Vladimír Šíp, Július Trebišovský: Malacky, kapitoly z dejín mesta II. (Malacky 1996)

Bratislava Mateja Bela (Obzor 1984)

Vševlad J. Gajdoš OFM: Františkánsky kláštor v Malackách In: Almanach spolku Záhorských akademikov so sídlom v Malackách (Malacky 1938)

Igor Graus: Rád zlatého rúna In: Historická revue 2/1996

Florián Hodál, Darina Menclová: Hrad Bojnice (SVKL 1956)

Jaroslav Malečka, Marta Remiašová: Z dejín Bojnického zámku (Osveta 1989)

Alojz Vyčíslik: Vojenské pamiatky Bratislavy (Obzor 1974)

Otto Došek: Balvan medzi Pálfim a Bratislavou In: Historická revue 6/1995

Ottův slovník naučný XXII. (Praha 1904)

Beáta Vlasáková, Františka Hlaváčiková: Svätý Jur – prechádzka mestom (Alfa plus 1994)

Devín – hrad a jeho majitelia (Komárňanské tlačiarne a vydavateľstvo 1998)

Augustín Mader: Hrad Pajštún In: Stupavan 11/1984

Vojtech Erdélyi, Jozef Mader: Stupava – kapitoly z miestnych dejín (Stupava 1969)

Ivan Mrva: Stupava, 725 rokov prvej písomnej správy (MsKS Stupava 1994)

Ján Lukačka: Erby najstarších šľachtických rodov Nitrianskej stolice In: Pamiatky a múzeá 1/1997

Ľudovít Janota: Slovenské hrady II. (Columbus 1996)

Juraj Pavelek: Svätý Jur (Osveta 1958)

Branislav Varsik: Z osídlenia západného a stredného Slovenska (Veda 1984)

Magda Johanidesová: Stavebný vývoj devínskeho kostola (Obzor 1974)

Xavér Stan. Čík: Dejiny Mariatálu (Marianka 1942)

Štefan Borovský a kolektív: Vlastivedný sprievodca po Devíne (BIPS 1979)

Branislav Varsik: Zo slovenského stredoveku (SAV 1972)

J. Čechura, M. Hlavačka, E. Maur: Ženy a milenky českých králů (Akropolis 1995)

Kolektív autorov: Kniha kráľov (Kleio 1998)

Kolektív autorov: Vojenské dejiny Slovenska I. – IV. (MOSR 1993-199

Darina Lehotská: Dejiny mesta Pezinka (Matica Slovenská 1947)

Ján Dubovský, Juraj Žudel: Dejiny Pezinka (Obzor 1982)

Darina Lehotská: Dejiny Modry 1158-1958 (SAV 1961)

Jan Halada: Lexikon české šlechty I.-III. (Akropolis 1992-1994)

Moriz Wertner: Die Grafen von Sankt Georgen und Bösing (Viedeň 1891)

Obsah

Geografické údaje, význam a funkcia hradu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *