Borinka, obec ležiaca pod hradom Pajštún, je dnes známa ako výletné miesto Bratislavčanov. V tejto tichej dedinke si dnes málokto uvedomí, že v minulosti tu pracovali hlučné priemyselné manufaktúry. Okrem papierne, hámrov na spracovanie železa a medi tu existovala aj pracháreň – výrobňa pušného prachu.

Na otázku kto a kedy objavil zmes nazývanú pušný prach, historici nevedia dať uspokojivú odpoveď. Najstaršia – i keď nepriama správa – pochádza už z  rokov 327 – 325 pred Kristom, keď pri výprave Alexandra Macedónskeho do Indie boli použité bližšie nešpecifikované „ohnivé strely“. Podobne hmlisto sa vyjadril známy cestovateľ Marco Polo (1254 – 1323), keď v správe o návšteve Číny hovoril o „umelej búrke“. Prvé konkrétnejšie správy o pušnom prachu sa objavujú v  spisoch stredovekých alchymistov v 13. storočí.

Prvé prachárne – dielne na výrobu pušného prachu vznikali na území dnešného Slovenska v prvej polovici 15. storočia. Výrobcovia pušného prachu, nazývaní aj prachári, sa začali združovať do samostatných remeselníckych cechov až začiatkom 17. storočia. Dokladom toho sú známe strediská v  Banskej Bystrici-Radvani, Bardejove, Prešove a  v  Košiciach. Vtedy sa vyrábali tri druhy pušného prachu – puškový, kanónový (do diel) a banský. Názvy napovedajú účel použitia; rozdiel spočíval v pomere komponentov a vo výslednej hrubosti prachových zŕn. Rozmach a prosperita tohto remesla závisela od potrieb odberateľa, ktorým bola najmä armáda. Treba dodať, že výrobca pušného prachu (latinsky molitor pulveris) si svoj recept na výrobu kvalitného pušného prachu strážil. Dedil sa z otca na syna, nové vedomosti a skúsenosti sa dopĺňali vandrovkou. Koncom 18. storočia bolo na území dnešného Slovenska približne 30 – 40 mlynov na pušný prach.[1] Výraznú zmenu do organizácie výroby pušného prachu priniesol patent Márie Terézie z roku 1742. Celý proces výroby a  predaja, vrátane nákupu surovín, podriadili štátnej kontrole. Podľa tohto patentu mohli obchodovať s pušným prachom len kresťanskí obchodníci (Židia boli pod trestom vylúčení), výrobcovia museli mať pridelenú licenciu.

V  polovici 18. storočia prišiel do našich končín nemecký emigrant Karol Jozef Tengler. V rodnom Hornom Sliezsku bol výrobcom pušného prachu a svojmu remeslu sa chcel venovať aj v novej vlasti. Okrem znalosti výroby mal i dostatok kapitálu, a  tak hľadal vhodné miesto na postavenie mlyna a ďalších potrebných objektov. Od majiteľa stupavsko-pajštúnskeho panstva grófa Leopolda III. Pálffyho (1739 – 1799) odkúpil v  Borinke objekt starého majera s rozsiahlou záhradou. Pozemok mal výhodnú polohu: bol situovaný pri ceste, tiekol cezeň potok a najmä – bol v bezpečnej vzdialenosti od dediny. (Dnes je v tých miestach prvá autobusová zastávka smerom do Borinky.) Kúpa sa uskutočnila v roku 1768, nový majiteľ v krátkom čase vybudoval mlyn, dielne, sušiarne a sklady.[2]

Mapa Borinky z polovice 19, storočia, šípkou je označený objekt prachárne. Umiestnenie objektov na mape nezodpovedá celkom skutočnosti.

Dvojkolesový mlyn postavili na potoku, ktorý pretekal pozemkom. Na výrobu pušného prachu bol potrebný liadok draselný (latinsky sanitra), síra a drevené uhlie. Liadok draselný sa vyrábal na okolí, ten kvalitnejší sem údajne dovážali furmani z južného Uhorska, síru až z ďalekej Sicílie. Výrobou dreveného uhlia sa zaoberali miestni výrobcovia.

Výroba liadku draselného. Drevorez z knihy G. Agricolu De re metallica, vydanej v roku 1536.

Postup výroby pušného prachu mal niekoľko fáz. Prvou bolo zhutňovanie: v mlynských mažiaroch sa roztĺkal liadok, drevené uhlie a síra. Drvenie na jemný prach do pušiek trvalo asi 24 hodín. Naopak, drvenie zmesi pre banský pušný prach, ktorý mal v porovnaní s puškovým najslabšie účinky, trvalo len asi 16 hodín. Po rozdrvení zmiešali jednotlivé komponenty v ďalšom veľkom kotli podľa presných pomerov. Zloženie zmesi bolo v podstate ustálené – 70% liadku draselného, 16% dreveného uhlia a 14% síry. Nasledoval proces zrnenia prachu. Rozdrvenú zmes pokropili vodou, čím vznikla kašovitá hmota. Tú pretláčali cez sitá a zmes tak dostávala tvar drobných guľôčok. Sitá mali rôznu hustotu, najjemnejší prach bol určený pre pušky, stredne hrubý pre delá, najhrubší prach sa používal v baniach. Nasledovala najnebezpečnejšia časť výroby, sušenie. V špeciálnych sušiarňach – v samostatných drevených objektoch – guľôčky ukladali na palety s plochou približne pol metra štvorcového. Jedna sušiareň mala kapacitu zhruba 40 paliet, pri rovnomernej teplote okolo 40 – 50°C trvalo sušenie niekoľko dní. Kvôli bezpečnosti sa do sušiarne privádzal teplý vzduch z pece umiestnenej zvonku sušiarne. Po vysušení nasledovala procedúra nazývaná potierka alebo grafitovanie. Do vyschnutej sypkej hmoty v určenom pomere pridali grafit a zmes vložili do debničky z tvrdého dreva, ktorá mala hladké bočné steny a bola nasadená na hriadeli druhého mlynského kolesa. Jej otáčaním dostávali guľôčky otieraním vďaka grafitu kovový lesk a pevnejší, pravidelnejší povrch. Nasledovalo opätovné osievanie, ktoré definitívne roztriedilo prach podľa veľkosti zŕn. Tým sa proces výroby skončil, nasledovalo balenie a expedovanie. Pušný prach plnili do vriec z ľanového plátna, ktoré vkladali do drevených sudov. Na skúšku akosti pušného prachu slúžili tzv. gradiermašiny. Išlo v podstate o jednoduchý prístroj, ktorý sa skladal z malého mažiarika. Tĺčik tvorila zvislá tyč pohybujúca sa v ráme s ociachovanou stupnicou. Po zapálení pušného prachu expanzný tlak vytlačil tyč do určitej výšky, spätnému pádu zabraňovala aretácia. Kontrolór odčítal číslo na stupnici, ktoré sa s určitou toleranciou muselo zhodovať s predpísanou normou.

Odberateľmi pušného prachu boli okolití i  vzdialenejší zemepáni, ale, samozrejme, aj armáda. Na prepravu pušného prachu vydala vrchnosť bezpečnostné predpisy. Na furmanských vozoch, ktoré sprevádzala vojenská stráž na koňoch, museli byť vztýčené čierne zástavky. Tie mali už zďaleka upozorňovať, že sa vezie nebezpečný náklad.[3]

Nad výrobou síce bol vojenský dozor, ale i tak sa stávali mnohé nešťastia. Sušiarne plné výbušných zmesí si vyžadovali prísne bezpečnostné opatrenia. Robotníci nosili v práci obuté len drevené krpce, v okovaných topánkach bol vstup do objektu prísne zakázaný. Klince v dlážke pri styku s takouto obuvou mohli vydať iskru a spôsobiť katastrofu. Robotníkov pri vstupe prehliadaní, či nemajú pri sebe kresadlo na fajku alebo iné nebezpečné predmety. Napriek tomu sa nepodarilo vždy zabrániť nešťastiam. V histórii prachárne boli údajne zaznamenané tri výbuchy. Pri najväčšom lietali kusy zdemolovaných dielní a ľudských tiel až do vzdialenosti jedného kilometra. Na mieste, kde sa našli zmrzačené telá robotníkov, dali ich manželky postaviť na večnú pamiatku kríže. Pri ceste pred Borinkou sa dodnes nachádza kaplnka, ktorá pripomína túto smutnú udalosť. Kaplnku dal postaviť v úcte k zúfalým matkám výrobca pušného prachu Ján Weyden okolo roku 1750.[4]

Prachárni v Borinke konkurovali iní výrobcovia pušného prachu. V druhej polovici 19. storočia začali s výrobou modernejšie továrne. V roku 1870 vznikla v Bratislave, v údolí rieky Vydrica, továreň na výbušniny a náboje, ktorú zriadila viedenská firma Juraja Rotha. Lokalita, na ktorej sa rozprestierala táto továreň, sa dodnes volá Patrónka. Druhou blízkou konkurenčnou firmou sa stala ďalšia bratislavská továreň Dynamit-Nobel, ktorá bola založená v roku 1875. Od roku 1888 sa tu vyrábal pušný prach a iné chemikálie. Továreň existuje dodnes (Istrochem).

V tejto silnej konkurencii neobstála ani pracháreň v Borinke a postupne zanikla. Majiteľ cennejšie veci speňažil, ostatné zariadenie a budovy začali pozvoľna chátrať. Posledný člen rodiny Tenglerovcov, Eduard Ferdinand Tengler zomrel v Borinke 13. januára 1929 vo veku 84 rokov.[5] Členov tejto rodiny pochovávali v krypte borinského kostola, ako o tom svedčí tabuľa osadená na vonkajšom (severnom) múre kostola.

Nápisová doska označujúca hrobové miesto rodiny Tengler. Osadená na vonkajšej, severnej stene kostola v Borinke.

V roku 1933 boli odstránené aj zvyšky múrov prachárne, ktoré obkolesovali objekt. Z pôvodných objektov stál už len veľký sklad a budova správy prachárne, ktorú v 40-tych rokoch 20. storočia adaptovali na turistickú nocľaháreň a letnú reštauráciu.

Objekt bývalej prachárne slúžil počas prvej republiky ako turistická ubytovňa a výletná reštaurácia.

V 50-tych rokoch 20. storočia bola v objekte bývalej prachárne zriadená farma na chov angorských králikov Angora. Neskôr bol pozemok rozparcelovaný a  v súčasnosti ho pohltila nová zástavba rodinných domov. Časy, kedy sa borinské údolie ozývalo monotónnym tlkotom mlynských stúp na pušný prach, sú už dávno preč…

Objekt bývalej prachárne - turistická ubytovňa/výletná reštaurácia. iný pohľad

Milan Greguš

Literatúra

1 Encyklopédia Slovenska IV. Bratislava, Veda 1980, s. 499.
2 Petr, M.: Ako dorábali v Pajštúne pušný prach. Devín 9/1938, s. 131 – 133.
3 Majerech-Mrzúch, J.: Remeselnícke cechové organizácie na Slovensku. Bratislava 2000, s. 153.
4 Visitatio Batthyanyana parochiae Stomffensis 1782. Archív rím. kat. fary v Stupave.
5 Matrika zomrelých, Borinka, 1929. Archív rím. kat. fary v Stupave.
6 Letošťák, Ľ.: Delostrelectvo čierneho strelného prachu. Ružomberok, Epos 2003.
7 Hýkel, J.: Z histórie slovenských pracháren I. – III.
    In: Střelecký magazín č. 2,3,4/2002.